Už ani neviem prečo, ale jedného dňa sme sa s manželom rozhodli ísť na výlet autobusom. Je úplne jedno odkiaľ a kam, ale podstatné je to, že sme mohli ísť autom alebo vlakom, ale my sme zvolili autobus. Možno vlak šiel dlhšie a čakalo sa na spoj, alebo len skrátka nápad.

“Miláčik čo budeme dnes robiť?” “Máš nejaký nápad, keď sa pýtaš?” “No, myslela som, že dnes keďže je krásne a slnečno, by sme si mohli užiť niekde v prírode. Vieš, ako sme sa bavili o tom, že raz, niekde vonku, niekde kde je rušno a predsa nikto nechodí…”

Análik nie je kanárik. Aj ten vie potešiť. Tak ako dieťa hračka poteší chlapa trtkačka. Trošku rýmu než začnem rozprávať svoj príbeh. Poobede na nákup, rýchlo domov zbaliť veci a ráno cesta.

Volám sa Natália, mám 19 rokov a jednovaječné dvojča – sestru Barboru. Na chlapcov som zatiaľ nikdy veľa šťastia nemala, zato ona ich strieda jedna radosť. Nechápem, ako to robí, no každý mesiac sa v našom byte ukáže s novým úlovkom. Jano, Mišo, Peter… všetky mená si snáď nemá šancu zapamätať ani ona sama, nieto ešte ja, čo ich stretnem maximálne tak na chodbe medzi vchodovými dverami a jej izbou.

S partiou chodievame na letné festivaly, nielen na Slovensku, ale aj do okolitých krajín. Vždy je tam dobrá nálada, super ľudia a pohoda. Pohoda preto, že na takom festivale vás nič netlačí, nikto nepotrebuje, nikto nič nežiada. Skrátka žijete. Sme možno uletení, ale o to viac priateľskejší.