Volám sa Natália, mám 19 rokov a jednovaječné dvojča – sestru Barboru. Na chlapcov som zatiaľ nikdy veľa šťastia nemala, zato ona ich strieda jedna radosť. Nechápem, ako to robí, no každý mesiac sa v našom byte ukáže s novým úlovkom. Jano, Mišo, Peter… všetky mená si snáď nemá šancu zapamätať ani ona sama, nieto ešte ja, čo ich stretnem maximálne tak na chodbe medzi vchodovými dverami a jej izbou.

Minulé leto som prišla o prácu v marketingu so slušným zárobkom. Z prenajatého bytu som sa presťahovala do garsónky, aspoň dočasne, kým si nenájdem miesto v nejakej prestížnej firme. Jediné čo ma v tej miniatúrnej izbe utešovalo, boli presklené balkónové dvere a vstup na veľkú terasu. Už som videla tie husté zelené cyprušteky a rozkošatené muškáty, ktoré si tam vysadím a medzi nimi rozjímam.

Keď som sa prebrala, v ústach som mala sucho, hlavu som mala ťažkú a nevedela som si na nič spomenúť. Kde, do pekla, som?! S hrôzou som zistila, že som pripevnená lanom o drevený trám. Visela som tam ako kus mäsa. Mala som obviazané obe zápästia a len špičkami nôh som sa dotýkala zeme. Bola som úplne nahá a na bradavkách som mala prilepenú šedú pásku do tvaru kríža.

Po prvom zážitku to však nebolo veľmi jednoduché. Vypadalo mi milión mojich vlasov, na ktorých mi tak záležalo a mala som veľkú hrču na hlave, ale neviem vôbec z čoho. Moje nohy boli posiate modrinami.

Aj keď bol júl, nebolo horúco, ale pršalo. Od úplného rána som Matúša provokovala fotkami, potrebovala som ho znovu vidieť. Myslela som, že ho vyprovokujem natoľko, že príde za mnou tentokrát on. Nič z toho sa mi nepodarilo a namiesto toho sme sa strašne pohádali.