Prispievatelia

Buď poslušná!

Aj keď bol júl, nebolo horúco, ale pršalo. Od úplného rána som Matúša provokovala fotkami, potrebovala som ho znovu vidieť. Myslela som, že ho vyprovokujem natoľko, že príde za mnou tentokrát on. Nič z toho sa mi nepodarilo a namiesto toho sme sa strašne pohádali.

L: „Nemôžem prísť, Matúš, za tebou. Vieš, že sa mám stretnúť so Zuzanou kvôli tým štátniciam, nestihnem to… Prosím, príď ty, už to nevydržím… Nezaberie ti to viac ako hodinu a o šiestej si doma.“

M: „O šiestej budem v kancelárii na teba myslieť, Lena,“ – tak znela jeho odpoveď.

L: „Aj ja budem na teba myslieť, ako si ho honíš pod stolom nad mojimi fotkami… Máš ich predsa dosť,“ – strašne ma vytočil, písala som mu hneď nato asi ďalších desať správ…

L: „Nemôžeš mi napísať aspoň raz niečo pekné, aby som cítila aspoň kúsok tvojej lásky? Ja budem tiež premýšľať nad zbytočnosťou každej mojej snahy, každý jeden podrbaný deň…“

M: „Nehnevaj sa, Lena“ … NIČ VIAC… Iba „nehnevaj sa, Lena“ – to som si prečítala po mojej spŕške správ, plných hnevu. Zlosť ma ale po pár hodinách prechádzala a horúčkovito som premýšľala ako to urobiť, aby som ho dnes videla. Musím ho vidieť, inak sa zbláznim.

Stretnutie so Zuzanou som skrátila na minimum a ešte predtým som navrhla Matúšovi, že prídem ja. Súhlasil, možno sa zdalo, že sa aj trochu potešil, ale z neho je to veľmi ťažké prečítať.

L: „Matúš, ale už ma to vzrušenie prešlo, neviem, ako to dnes dopadne, som strašne unavená.“

M: „Nevadí, tak sa budem na teba len pozerať.“

Vo vlaku som nedočkavo sedela a obzerala sa okolo seba. Na sebe som mala obtiahnuté rifle, čipkované biele body a na ňom priesvitné tričko so srdiečkom. Bol presný ako vždy a už ma čakal pred stanicou. Nastúpila som na zadné sedadlo a pozdravila som sa „Ahoj“. Dostala som len odpoveď precedenú cez zuby a skoro som ju nepočula. Trápila som sa s dáždnikom, nevedela som, kde ho mám zastrčiť, Matúš mi ho vytrhol z ruky a dal ho na predné sedadlo. Radšej som sa na neho celú cestu nepozrela, ruky som si nervózne žmolila, utierala o rifle a hľadela do zeme. Začínala som mať strach.

Zaparkoval auto na obvyklé miesto, vystúpil a prisadol si ku mne na zadné sedadlo. Vyzul sa a potom to začalo. Skočil po mne, akoby som bola nejaká korisť, zdrapil ma za vlasy a hovoril:

„Ty ma budeš rozčuľovať? Myslíš si, že keď si nádherná, že môžeš všetko?“ Dal mi facku, ale takú, že sa mi zatmelo pred očami a ja som nevedela, čo mám robiť. Potom mi dal vášnivý bozk, jeho jazyk som mala až v hrdle, bol nenásytný. Na jednej strane to bolo niečo, čo ma prekvapilo, vzrušilo, ale zároveň aj desilo. Začala som sa trochu brániť, ale veľmi mi to nepomohlo.

„Rozopni mi nohavice!“ Dostala som ďalšiu facku, tak som poslúchla a snažila sa mu rozopnúť nohavice.

„Fajči mi ho, štetka!“ znel príkaz a tak som sa k nemu zohla a začala mu ho fajčiť, oblizovať a honiť. Hodil ma na sedadlo, rozopol mi nohavice a surovo do mňa vošiel a začal ma divoko trtkať.

Vtedy som to nevydržala a hlasno som sa rozplakala a prikrývala si tvár dlaňami. Mňa samú to dosť prekvapilo, ale nedalo sa to ovládať. Bola som veľmi unavená z tej hádky a aj hladná a Matúš sa predsa takto chladne ku mne nikdy nesprával. Nechápala som tomu.

Matúš ma hneď začal tíšiť a hladkať ma. „Mám prestať? Lena, mám prestať? Bojíš sa?“

Stále mi tiekli slzy a smoklila som, ale po chvíli som sa ukľudnila a začala mu rozopínať jeho modrú košeľu a krútila som hlavou. „Nie, neprestávaj…“

Potom bol však už Matúš ku mne mierny, nedostala som už žiadnu facku, pretiahol ma a potom som bola na ňom napichnutá a ešte sa tak poriadne vystriekal.

„Poď, Lena, zaslúžiš si cigu…“

Vôbec som nefajčila, ale s ním sem-tam áno. Bolo to niečo výnimočné, niečo tak trochu skazené a nezdravé a aj to ma na tom vzrušovalo. Len tak tam byť pri jeho aute a pozerať sa mu do jeho tmavých a chladných očí. On bol opretý o auto a ja som skoro sedela na zemi oproti nemu a obzerala som si tú cigaretu, akoby ma mala v tej chvíli spasiť.

Dlhšiu chvíľu sme sa po sebe pozerali a potom sme vybuchli do smiechu. Len tak sme sa smiali a vlastne neviem na čom.

L: „My by sme spolu nemohli žiť, lebo by si ma musel biť každý deň.“

M: „Ja viem. To by som ťa, Lena, musel.“

Postavila som sa a Matúš si ma k sebe pritiahol a chytil ma za zadok… Tak sme si ľahli na zadné sedadlo auta a opýtala som sa ho, či sa na mňa hnevá.

M: „Nie, Lena, nehnevám, len mám strašnú chuť ťa potrestať.“

A toto bol len ZAČIATOK. Začiatok príbehu v ktorom je Lena poslušná kurvička, oddaná štetka, ktorá urobí pre svojho Pána čokoľvek.

Manželka, matka, subinka môjho milenca. Píšem o mojich snoch a túžbach. O predstavách toho, čo robím manželovi za chrbtom. S mojou životnou láskou, vzťah s ktorou zrejme nikdy nenájde naplnenie. Už len preto, že by sa kvôli tomu museli rozpadnúť dve rodiny s deťmi.

One Comment

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.