“Tak, miláčik, stromček je hotový a ja stále nič.” “Nuž, a čo ti bráni? Choď do kúpeľne a sprav si to ako vždy.” Čoooooo? Pozerám na ňu vydesene.

Ani neviem, koľko áut prešlo okolo nás. Museli ale vidieť, čo sa deje pred mojím autom, pretože nechala zapnuté svetlá. Nevadilo mi to odrazu. Všetko je stratené, tak čo už? Aspoň som si užil. Tá kurva sa zrazu postavila a rozbehla sa k ceste. Po chvíľke, keď prešiel druhý kamión, sa vrátila ku mne.

“Dobré ránko, miláčik,” pobozkala ma letmo a vstala. “Dobré ráno,” odvrknem, otočím sa chrbtom a spím ďalej. (Aktualizované 18. marca 2020: doplnené o záver a premenované)

Cestujem neskoro večer z práce. Blbý deň, pokašľalo sa všetko, čo sa mohlo pokašľať. “Skurvený deň!” zanadávam si. Taktiež cesta, je to sotva päťdesiat kilometrov, ale v tom daždi a silnom vetre? Nevidím ani na krok, stierače sa tiež nejako nepotrhajú.

Poznal som iba platonické lásky. Nikdy ani bozk. A všetci sa už bozkávali, dokonca jeden s kamarátov už aj lízal… A ja? Prisprostý panic! Panic! Jasné, sebaukájanie bežalo s hormónmi. Niekde je chyba, ale kde ? Tá čo sa mi páči, ma nevidí. Tá čo sa mi vtiera, mi je nesympatická… Asi som len úbohý outsider. Ale…