Cestujem neskoro večer z práce. Blbý deň, pokašľalo sa všetko, čo sa mohlo pokašľať. “Skurvený deň!” zanadávam si. Taktiež cesta, je to sotva päťdesiat kilometrov, ale v tom daždi a silnom vetre? Nevidím ani na krok, stierače sa tiež nejako nepotrhajú.
“Sakra! Prečo keď sa niečo zomelie, tak si to vždy odnesiem ja?” Fajčím cigaretu, jednu za druhou. Manželka na mňa čaká, kino nestihneme, večeru v reštaurácii som tiež zrušil. Ona je chápavá, pozná ma, aj túto cestu. Pozná, kde tankujem, kde si dávam kávu…
“Prečo? Prečo práve ja?” Mal to byť pekný večer, kvety, kino, večera a… Potom by sa videlo.
Konečne som si urobil čas na manželku. Pár rokov nám to nejako nevychádza, iba sa míňame a nemáme si ani čo povedať. Manželstvo ide do stratena, odďaľujeme sa jeden druhému. Deti vyrástli a spoločné dovolenky sú len dávnou spomienkou. Každý má svoj život a ja? Ja žijem pre firmu, akoby som bol jediný, kto vie spraviť zázraky, keď sa niečo pokazí.
“Do riti!” – nemám už žiadne cigarety, budem nervózny a nebudem schopný sústrediť sa na cestu a ani na domáci rozhovor. Zastavím sa na pumpe a dám si kávu. Snáď tam nájdem i nejaké kvety, alebo aspoň čokoládu. Premýšľam, ako sa to robí, chcem, aby sme náš ľadový vzťah opäť nakopli. Nechcem byť sám, ani ona to nechce, viem to, poznám ju, nevie byť sama. Ibaže so mnou to aj tak nemá ľahké, ja som stále v práci a ona…
Kde je vlastne ona ? Hmmm.
Ani neviem, či ešte pracuje alebo… Veď ešte nemala ani… koľko má vlastne? Hodne som toho zanedbal. Keď som ju po prvý raz uvidel, povedal som si, že tú keby som mal, tak ju do smrti nosím na rukách. Vyhrala miss mokré tričko na kúpalisku. Vtedy sme mali pätnásť. Ona bola krásna, štíhla, s nádhernými dvojkami. Áno, neholilo sa vtedy, teda aspoň ona a jej kamarátky sa neholili. Mala ju nádherne zarastenú a spod plaviek jej vždy vytŕčalo pár chĺpkov. Bola nádherná. Ani neviem ako, ale mne sa to podarilo. No, niežeby som nevedel. Prvý bozk dostala ešte v ten večer, keď sa stala miestnou víťazkou miss mokré tričko. Niečo sme popili, oslava sa pretiahla do noci. Mali sme prázdniny a noc bola teplá. Do polnoci sme všetky finalistky polievali vodou, alebo kúpali v bazéne, a to všetko len preto, aby sme mohli pozerať na tie krásne prsia. Ani neviem, či to bol náš alebo ich nápad, vyhlásiť tú súťaž. Potom, ani neviem ako, sme začali presviedčať dievčatá, aby si s nami vymenili tričká za tie ich mokré. Keď som vymenil jej tričko za moje, pobozkali sme sa. Len tak, taký bozk na líce. Lenže potom už to išlo akoby samo. Ešte v tú noc skončila v mojom stane a už nikdy z neho neodišla. Ešte párkrát sme sa zúčastnili letnej akcie, až jednou prišla s tým, že je tehotná. Mala len sedemnásť a obaja sme chodili na strednú. Potom po dvoch rokoch prišla dcérka a jej jediná starosť bola naše deti. Ja som študoval na výške a ona sa starala o deti. Potom som si našiel túto prácu. Áno, túto ! Túto prácu, kde robím od nevidím do nevidím. Nerobím to zadarmo, som predsa odborník vo svojom fachu. Lenže vždy je to niečo za niečo. Letné, zimné dovolenky. Nové auto tiež kupujeme každé tri roky. Manželka má menšie SUV a ja rodinnú limuzínu. Neviem ani vymeniť koleso na aute, ale viem zarobiť dosť na to, aby to mohol spraviť niekto za mňa. Aj toto auto už presluhuje, tristotisíc a tri aj pol roka. Už by som ho mal vymeniť.
Máme dom, chalupu a všetko, na čo si spomenieme. Deti majú každé svoj byt. Prečo? Sú mladí a nevedia sa starať o dom a tiež chceme, aby študovali. Neraz som počul, ako im manželka hovorí, aby si nepokazili život ako ona. Chcela byť lekárka a je z nej len…
No konečne! A je tu pumpa, dúfam, že majú otvorené. Svieti sa tam. Vnútri je ticho. Pozerám okolo, či niekoho nepoznám, ale okrem mňa si pár kamionistov dáva pivo v rohu pri stole. Zrejme budú spať v kamiónoch, tiež práca pod psa. Dúfam, že pijú nealkoholické. Pumpár sa na mňa zaškľabil a ukázal mi toalety. Nechcem ísť na toaletu a zamierim rovno tam.
Kupujem cigarety. Vedľa mňa prišla nejaká kočka, či by som jej nepomohol natankovať. Vraj má auto z požičovne a nevie, čo a ako sa tankuje. Usmievam sa na ňu, ale jej pohľad mi vraví, že takto tá hra nefunguje, tak zvážniem a idem jej natankovať.
Jasné, pištoľ na stojane špinavá a mastná, a ja? Ako vždy som celý… Zanadával som potichu, ale aj tak ma počula. Natankoval som jej doplna. Šli sme dovnútra a požiadala ma, či ma môže pozvať na kávu. “Ale áno, dal by som si.”
Domov pred polnocou nedorazím a všetko je v prdeli, tak minúta sem, tam. Sadli sme si k baru, ja som vybral cigarety a ponúkol som ju. Sedeli sme spolu u kávy a fajčili. Ani neviem, o čom sme sa bavili, bol som unavený po celom dni. Odrazu ma požiadala, aby som ju odprevadil na toaletu. Prosím? Tí chlapi na mňa tak divne pozerajú a ja mám obavy, aby mi niečo nespravili. Je dobrá. Vie to zahrať.
“Tí traja?” usmial som sa. Mrkla na mňa a ja som pochopil.
Išli sme na toaletu a ja som sa neustále usmieval. Túto hru nepoznám, ale beriem to. Skúsim to hrať s ňou.
“Snáď nechceš ísť so mnou dovnútra!” zavrčala na mňa a môj úsmev sa vytratil.
“Nie, budem čakať tu vonku” odpovedám plný irónie a sklamania. Dlho nechodila, premýšľam, či sa jej niečo nestalo. Búcham na dvere, nie silno, aby ma počul pumpár, ale tak, aby ma počula ona vnútri.
Nič. Pootváram dvere dámskych toaliet a volám: “Ste tu, slečna?”
Nič. Do prdele, posratý deň, isto jej prišlo nevoľno a odpadla. Vyzerala nejako bledo. Teraz čaká na moju pomoc. Musím dovnútra. Obzrel som sa, či ma niekto nesleduje. Vchádzam do vnútra. Prvý raz v živote. Otváram jednu kabínku za druhou. Všetky sú prázdne. “Sakra, čo je toto za novú hru?”
Odrazu niekto ku mne pristúpil odzadu a zviera moje telo v objatí.
“Tak ty si sa o mňa bál? Ale že ti to trvalo…”
“Do riti, to sú fóry, šibe ti?” Avšak keď sa obzriem, vidím, že je len v spodnom prádle. Teda ak sa to tak dá nazvať. Tanga, ktoré viac odkrývajú než zakrývajú a podprsenka? Tú má snáď ešte zo škôlky, sotva zakrýva bradavky.
“Si normálna? Čo robíš? Toto je mimo pravidiel.”
Vytrhol som sa a odišiel. Zaplatil som rozpité kávy a vzal si ešte dvoje cigarety keby niečo.
Sadám do auta. Naštartujem, spúšťajú sa stierače a vyrážam smerom domov. Odrazu cítim na spánku niečo ľadovo chladné.
“Neotáčaj sa, lebo to do teba napálim! A teraz koniec srandy!”
Áno, bola to ona, tá z pumpy. Držala mi pri hlave revolver a neviem prečo, ale mám pocit, že je naozaj nabitý. Zastavujem pri ceste, ale ona trvá na tom, aby som pokračoval v jazde.
“Ďalej je lesná cesta a tam zaboč.”
Preboha, o čo jej ide? Počúvam pokyny a odbočujem do lesa.
“Teraz kľúče!” zakričala na mňa ako v špatnom filme.
Dal som jej kľúče od auta. A čakám na ďalšie príkazy. Otvorila dvere, vonku lialo a ona tie kľúče vyhodila von z auta. Do prdele, v tej tme ich už nenájdem.
Musím ju nejako spacifikovať. Ale ako? Má revolver, ja nie. Neviem, o čo jej ide. Nechápem túto hru. Snáď som ju mal na tej benzínke pretiahnuť a mohol byť kľud.
Jasné! Blbý deň.
“Kľudne ma zastrel, ty kurva!” vravím jej a čakám, že to nespraví.
Odrazu padne výstrel. Guľka preletela strechou. Skoro som sa posral, ako som sa zľakol.
“Tá ďalšia bude tvoja, ak ma nebudeš počúvať,” vraví. “Vyzleč sa!”
Nečakám, čo spraví, verím, že jej preplo a je schopná všetkého. Dávam dole nohavice, košeľu…
Do piči! Tá je úplne mimo alebo je našľahaná. Všetky moje veci vyhadzuje z auta. Seriem na to, že oblek je za pár tisíc, aj košeľa je drahšia než priemerná mzda. Ale čo chce? Nemusí ma tak ponižovať. Ponúkam jej hotovosť a skúšam hrať moju hru. Odmieta ju. Mám pri sebe pár tisíc eur. Úder do tváre asi znamená, že sú tu len jej pravidlá.
“Myslíš, že som kurva? Ak chceš vyvetrať mozog mimo hlavy, budeš ma poslúchať na slovo!” kričí po mne. Súhlasím, aj keď cítim bolesť a čakám, čo bude.
“Kde máš telefón?” pýta sa ma. “Nemám,” vravím. “Veď vieš, že nemám.”
Prišla ďalšia rana. “Robíš si srandu? Taký frajer a bez mobilu?”
Nemám a nikdy som nemal. Je to záväzok. Človek musí byť neustále v strehu. Mám len pevnú linku. Keď ma niekto chce nájsť, nájde ma alebo si nájdem ja jeho. Nikdy som mobil nemal. Áno, deti a manželka majú svoje telefóny. Kúpil som im ich, ale ja žiadny nechcem. Vždy všetci vedeli a vedia, kde som a čo robím. Vždy! Až na dnešný večer. Už som mal byť doma.
Nakoniec, vždy som všetko pokazil. Ale teraz… teraz som v tom nevinne. Nie, nie som, to je to moje fajčenie, keby nejdem kúpiť tie hlúpe cigarety… Lenže ja som ich musel kúpiť, vždy to tak robím cestou z práce. Vravela mi, keď som jej volal, kúp cestou cigarety. Všetci vraveli, že to bude moja smrť. Čakal som ju, ale že to bude takto…
Dostávam ďalší pokyn a ja strácam seba kontrolu.
“Urob si to!”
Tá je fakt blbá, ani močiť by som sa s ním nemohol, ako som rozhodený a napálený. Tlak zbrane na spánky mi hovorí, že to zvládnem. Vyberám si z trenírok vtáka a skúšam sa vzrušiť. Nejde to.
“Chceš pomôcť?” prechádza cez sedadlá dopredu a vidím, ako si vyberá kozy z tej mini podprsenky.
“Pozeraj sa a rob! Chcem vidieť, ako si to robíš! Chcem vidieť, či ti to ešte ide, dedko!”
Aký som ja dedo? Premýšľam.
Neoponujem. Premýšľam nad tým, to by musela dcéra alebo syn… Nie, to nie je možné, nie sú hlúpi ako my kedysi. Spomínam na moju manželku pred rokmi. Aj dnes vyzerá skvele, lenže neviem prečo, aj keď to dnes robíme, vždy si ju predstavujem za mlada. Chlapi v mojom veku vraj premýšľaju, alebo si predstavujú modelky, ja nie, mne stačí predstava toho, ako vyzerala, aj keď ani to nemusím, vyzerá skvele aj dnes. Áno, pomáha to a môj vták sa prebúdza. Nie je to žiadny zázrak, len bežných pätnásť centi, ale urobil som s ním dve šikovné deti. Zrazu zabúdam na to, kde som, čo sa deje vedľa mňa a urobím sa. Postriekal som si kožené sedadlo, dvere…
“Pekne!” pochválila ma. “Vedela som, že to dáš, a prekvapil si ma, na dedka taký výstrek…” Teda, keby nemáš tú pištoľ, ukážem ti dedka, preletelo mi hlavou.
“Vystúp si!”
“Prosím?” neverím vlastným ušiam. Opäť začína realita. Vonku je sotva trinásť stupňov a leje ako z krhly. Výstrel do strechy auta mi hovorí, že si nerobí srandu. Vstupujem do blata. Som špinavý a je mi zima. Ona vnútri sedí a pozerá sa na mňa. Naznačuje, že mám ísť pred auto a zapína svetlá. Pozerá, ako moknem, ja stojím a neviem, čo mám alebo môžem robiť. Snáď keby som utiekol, ale čo keď jej prepne a trafí ma? Nie som bežec, ani neviem, či to zvládnem. Nechcem tu zomrieť a ešte takto. To ma mela zastreliť, keď som sedel v aute oblečený.
Začala onanovať. Pomaly sa vyzlieka, jednou rukou stále na mňa mieri. Dráždi sa a robí jej to dobre. Poznám ten výraz tváre. Ja tu pravdepodobne nachladnem, ale ona…
Stojím pred autom snáď hodinu a ona na mňa mieri pištoľou a usmieva sa. Nie, neusmieva, škerí sa na mňa a dráždi si bradavky. Zvíja sa v rozkoši. Ja tu stojím na daždi a pozerám, ako si to tá štetka robí v aute. Po dnešku sa mi rozpadne tridsaťročné manželstvo. Po dnešku zistím, či budem dedko a zároveň, ak prežijem, tak rozvod. Odpusť mi všetko zlé, všetky tie roky kedy sme sa vzďaľovali. Viem, že je to moja vina, keby som len mohol vziať to všetko späť.
Zrazu nahá vystupuje von z auta.
“Tak čo? Dokážeš ma pretiahnuť? Alebo si srab ako tí hajzlíci na benzínke?”
“Som srab!” vravím, lenže jej ruka zviera ten ťažký a ľadový kus kovu v ruke. Dobre, snáď… Nikdy som mojej žene nebol neverný a určite by som to nikdy neurobil. Mám životnú poistku, lenže ja ešte nechcem zomrieť.
“Áno, pretiahnem ťa!” vravím, “ale potom…” pochopil som, rozosmiala sa a ukázala mi, čo má v ruke. Že je koniec mi oznámi ona a podmienky… neexistujú.
V našom vzťahu je jasno od začiatku. Ona je šéf situácie a ja len blbý sluha. Pozrela sa okolo seba a vzala do ruky kus dreva. Skôr prútik. Švihla mi s ním cez chrbát a pokľakla si k nohám. Pištoľ má stále v ruke. Keby som jej ju… Nepatrím k šikovným a ktovie, ako by to dopadlo. Fajčí môjho vtáka.
Vzrušuje ma to. Robí to skvele, je to vcelku príjemné, až na tú zimu a ten dážď. Zrazu sa opýta, či mi je zima, že sa môžeme zahriať. Súhlasil som. Vyliezla na kapotu a prikázala mi ľahnúť si na kapotu pod ňu. Šmýkam sa. Následne ma počúrala. Cítil som jej teplý moč. Snáď to bolo aj príjemné. Náhle, keď skončila, sedla mi na ústa. Jasne, chce vylízať.
Neviem už ani ako to chutí, je to ako prvý raz, niečo nové, zvláštne zapáchajúce, ale zase nie nepríjemné. Lížem jej tú jej pičku. Vzdychá, páči sa jej to. Doma to už je len taká rutina, ale tu vonku…
Beriem kontrolu na moju stranu, cítim, ako sa vlní pri mojich dotykoch a ako vzdychá, keď zatlačím v správnom bode. Mám ju! Teraz ju dostanem. Preklopil som ju a začal dráždiť jej bradavky. Musíme si dávať trochu pozor, lebo mokrá kapota sa dosť šmýka. Cucám jej bradavky, ale nič to s ňou nerobí, pohrýzol som ju do bradavky a cítil som jej nechty v hlave. Áno, to je to, čo chce. Hrýzol a sal som jej bradavky, potom som ju nechal skĺznuť na cestu do blata a začal ju trtkať. Ani neviem ako, ale páčilo sa mi to. Trtkal som, ako keď mi bolo dvadsať. Ona? Užíva si to. Neviem ani, či to hrala alebo sa jej to naozaj páčilo. Neriešil som dôvody ani city, riešil som len sex. Len to ako ju pretiahnem. Zabudol som na dážď, na zimu a špinu okolo. Zrazu ma striasla zo seba a prikázala, aby som jej to urobil do úst. Nebránil som sa, robila to nádherne. Nakoniec ani moc nemusela a dostala dávku priamo do hrdla.
Mierne zakašľala, zrejme nečakala takú dávku. Ja tiež nie. Nevedel som, že som tak schopný aj po rokoch. S manželkou máme sex niekoľkokrát do roka. Snáď len keď máme sviatok. Ale to bolo len šup-šup a koniec. Teraz to bol odvaz. Bozkávali sme sa, váľali v blate a súložili.
Finále poviedky sa na tomto mieste objaví v piatok, 20. marca 2020 presne o 20.20. 🙂
