Volám sa Natália, mám 19 rokov a jednovaječné dvojča – sestru Barboru. Na chlapcov som zatiaľ nikdy veľa šťastia nemala, zato ona ich strieda jedna radosť. Nechápem, ako to robí, no každý mesiac sa v našom byte ukáže s novým úlovkom. Jano, Mišo, Peter… všetky mená si snáď nemá šancu zapamätať ani ona sama, nieto ešte ja, čo ich stretnem maximálne tak na chodbe medzi vchodovými dverami a jej izbou.
Sme síce výzorovo rovnaké, náš vkus sa však rapídne líši. Či už ide o oblečenie, štýl hudby alebo mužov, jednoducho sa nezhodneme. Ani jej chlapi ma nikdy nijak zvlášť nezaujali, no tento nový, Jakub… Hmm, veru by som si dala povedať. Vyšportovaný a prirodzene opálený futbalista s hravými modrými očami a jemným strniskom sa už neraz stal hlavnou témou mojich večerných myšlienok. A on pravdepodobne ani netuší, ako sa volám.
Ako každý deň, po príchode zo školy som unavene hodila tašku do izby a išla sa osprchovať. Vletela som do kúpeľne a takmer som dostala infarkt: naskytol sa mi pohľad na úplne nahého Jakuba, ktorý si práve z vlasov zmýval šampón. To krásne telo… Prebehli mnou zimomriavky a keď som sa spamätala, rýchlo som sklopila zrak, zamumlala čosi na ospravedlnenie a chystala som sa zvrtnúť na päte a ujsť niekde na míle ďaleko. Čo však čert nechcel, šmykla som sa a v celej svojej dĺžke i šírke som skončila na studených dlaždiciach.
Jakub sa zľakol tiež – ťažko povedať, či to bol strach z toho, že som ho „vymákla“ alebo nebodaj z toho, že sa mi niečo stalo, ale behom sekundy vyskočil z vane a podával mi svoju opálenú ruku. Horko-ťažko som sa s jeho pomocou pozviechala a so stále sklopeným zrakom a tvárou snáď červenšou ako rajčinový pretlak som začala niečo nesúvisle koktať. Odpoveďou mi bolo privinutie si ma na jeho mokrú hruď a jemný bozk do vlasov.
Počkať… čo? Zdvihla som hlavu, no to už si jeho pery našli tie moje a začal sa asi polsekundový boj medzi mojím rozumom a srdcom. Prečo to robí? Myslí si snáď, že som Barbora? A prečo to robím ja? To bola moja posledná rozumná myšlienka.
Jakub šikovne zamkol dvere na kúpeľni a začal ma pomaly vyzliekať. Keď som si konečne uvedomila, čo sa to vlastne deje a že to nie je iba jedna z mojich bujných predstáv, začala som hrať jeho hru. „Však čo,“ upokojovala som sa v duchu, „u sestry sa tento krásavec aj tak dlho neohreje. Prejde ešte týždeň, možno dva… a bude nám po byte pobehovať zase niekto úplne cudzí.“
Pomohla som mu teda stiahnuť zo seba posledné zvyšky oblečenia a vydala sa mu napospas. Jakub ma opatrne vzal do náručia, posadil na práčku a jeho svalnaté ruky a mäkké pery mi v dokonalej súhre pomaly a precízne mapovali každý kúsok môjho tela, od hora až dolu. Bozky na čelo, líca, pery… a pokým ma nežne hrýzol do krku, prstami šikovne nahmatal moju ženskosť. Pomaly krúžil okolo klitorisu a ja som mala pocit, že explodujem. Vždy, keď však videl, že som už-už v tom povestnom siedmom nebi, na chvíľu prestal a šibalsky sa na mňa zahľadel. Zdalo sa mi, že si ten pohľad na toto pomalé mučenie doslova vychutnáva.
„Prečo mi to robíš?“ zúfalo som zašepkala.
„Aby si sa aj ty mohla konečne pochváliť, že vieš, čo je to poriadna rozkoš,“ usmial sa na mňa Jakub a strčil do mňa dva prsty.
Počkať, počkať – „aj ja“? Takže on VIE, že ja NIE SOM Barbora??? Neveriacky som na neho vypúlila oči.
„Zlatko, s tvojou sestrou sme sa už rozišli. Vlastne toto bol tak trochu jej nápad…“ Vypúlila som oči ešte viac.
„Natália, na tento okamih som čakal snáď odvtedy, čo som ťa prvýkrát uvidel. A aj podľa Barbory sme si vraj jednoducho padli do oka… A tak sa nás cez naše ‚akože randenie‘ snažila postupne a nenápadne zblížiť. A podarilo sa, čo povieš?“
Vytiahol zo mňa prsty, ktorými ma dovtedy znútra jemne hladil a ukázal vztýčený palec. No toto bolo také absurdné, že som sa tomu musela schuti zasmiať. A takisto mi aj odľahlo, že vlastne nerobím nič, čo by bolo proti mojim zásadám.
Nežne som teda tohto „sestrinho frajera“ pohladila po líci a nohami stále visiacimi z práčky ho pritiahla k sebe tak, až som na sebe konečne ucítila jeho pýchu. Bola veľká a tvrdá a netrvalo dlho, mala som ju celú v sebe. V sebe a len pre seba. Svoju ešte stále mokrú hlavu si zaboril do mojich pŕs a takto, nehybne a mlčky, sme zotrvali ešte dlhú dobu. Dobu, ktorú každý z nás využil na usporiadanie si myšlienok a toho, čo sa to v priebehu týchto pár minút vlastne udialo.
