prispievatelia

Inštalatérova pomsta

Dostal som objednávku na kompletnú revíziu a drobné opravy vody v dome. Nevďačná práca: prekontrolovať všetky ventily, pretesniť, vymeniť. Vyčistiť syfóny pod umývadlami atď. Veľa práce, malý zisk.

Dostavil som sa na obhliadku. Domáca sa už v jednaní ukázala ako veľmi nepríjemná. Ani obvyklú kávu neponúkla. Naopak, vyjadrovala sa spôsobom, ktorým naznačovala: “Ty internetový niktoš. Môžeš byť rád, že pracuješ u mňa v tomto luxusnom dome.”

Polárna žiara alebo Čo vidia polárnici idúc za cieľom - erotický obraz
Polárna žiara – alebo Čo vidia polárnici idúc za cieľom

Vskutku: tri kúpeľne aj malý vodný svet. Vírivka, skôr bazén, sauna, luxus, bohatstvo, nevkus. Stroho som oznámil, že vypracujem ponuku, zašlem zálohovú faktúru a po úhrade začnem práce. Už som vedel že bude zle.

Do zálohy som si započítal aj tú kávu, čo mi nedala a nastavil sumu tak, že keby nedoplatila, tak nezískam, ale neškodujem. Po nepekných ťahaniciach napokon zaplatila a začal som pracovať. Dobšinská ľadová jaskyňa je tropické peklo oproti chladu, ktorý dokázala na pracovisku vyprodukovať. Bol som pre ňu nikto, hmyz, hlodavec, ktorého potrebuje, ale nenávidí.

Pracujem v jednej z kúpeľní. Ležím pod umývadlom skrčený, zakvačený, skoro bezmocný. Ledva náradie držím. Tu vchádza domáca, sadne na toaletu, vôbec ma neberia na vedomie, vykoná potrebu. Potom sadá na bidet a začne sa umývať, najmä umýva si JU. Voda z mušle jemne zurčí na jej škebľu. Vtom ju čosi napadne a začne si robiť dobre. Frnká si frndu, voda ševelí a v škebli čliape, mliaska. Musela byť riadne nadržaná, lebo po malej chvíli strčila do seba tri prsty a vzdychala. Všetko som sledoval v lesku a odrazoch drahých obkladov a nespočetných zrkadiel na stenách. Tváril som sa, že ma do toho nič. V závere sa domáca vypla a odbavila. Kosierkom cvrkla moč až na mňa. Vstala, vzala nejakú handru, utrela podlahu a odkopla ju do kúta. Odchádzala, precediac medzi zuby, na mňa pozerajúc: “Handry ničotné.”

V takomto ponižujúcom dusne som pracoval niekoľko dní. Raz večer po telocvični sedíme partia zo športového oddielu na pive. Popisujem, kde som a čo sa deje.

“Tá piča?” vraví o generáciu mladšia členka – kamarátka. “Veď tá čúza pretiahla pol mesta, školu si vytrtkala a potom sa prekefovala do správnach rád a poslaneckých kresiel. Pretiahne každého, kto má trochu moci alebo veľa peňazí. Ostatní sú pre ňu plebs, chudoba, ništ. Pomocou právnikov, žalôb a odškodného už zlikvidovala, zruinovala nejednu firmu. Faktúry neplatí a odrbe, koho môže. Má u mňa tiež dlžobu. Ale jebe prvú ligu. Chceš si vrznúť?”
“Nedbám, aspoň niečo za tie príkoria.”
“Tak dobre počúvaj a urobíš, čo ti poviem. Zajtra ťa k nej doveziem ja.”

Ráno som skoro z nôh spadol. Prišla po mňa perfektne nahodená a v najdrahšom terénnom aute, ktoré v meste je. Zastavila pred vilou tak, aby nás bolo vidieť. Za oknom sa pohla záclona. Vyšla so mnou z auta až ku bránke. Zazvonil som. Keď sa bránka otvárala, svietila aj kontrolka mikrofónu. Vtedy ma kamrátka objala. Pobozkala.

“To ti vravím, buď tam dobrý a nevystrájaj. Vieš, že ja večer hneď poznám, že si niečo vyparatil a zakášal. Prídem pozdejšie. Po práci si vezmi taxík. Pa.” A opäť božtek.

Vošiel som do domu a začal pracovať. Znovu sa krčím kdesi pod vaňou. Vchádza domáca. “Pán inžinier, nedáte si so mnou rannú kávičku?”

Aká zmena rétoriky i správania. Stačí ukázať lepšie auto. Pri káve sa okúňala, ale napokon nevydržala: “Aká pani vás doviezla?”
“No, kamarátka.”
“To aká kamarátka?”
“Bývame spolu už pár rokov, má zavedenú dobrú firmu. Som tam spoločníkom. Ja by som ani robiť nemusel, ale ma to baví, spoznám ľudí, aj čas prejde.”

Videl a cítil som, ako divoko špekuluje. Nechal som ju kvasiť sa.

“Idem radšej pracovať, dnes po obede by mala byť hotová tá veľká vírivka. Treba ju riadne vyskúšať a ukážem vám aj nové programy na rôzne masáže.”
“Áno, napustite ju a pripravte, ja musím do mesta, ale podvečer prídem. V chladničke je niečo pod zub, nestíham variť, obslúžte sa sám.”

Fajn, tak pre bohatých a mocných sa vieš správať, pomyslel som si, ale zostal kľudný. Poďakoval za kávu a išiel si po svojom.

Končil som prácu, balil náradie. Napúšťam vírivku, skúšam trysky. Už je všetko hotové, prichodí domáca. V rukách tácka, poháre a kýblik s ľadom, v ňom šampanské. “Veď nejdete domov autom, hádam môžeme za pohárik.”

Tak už isto viem, že si, ty fuňa, naozaj počúvala. Návnada zabrala. Pripili sme a začal som ukazovať programy, novšie ventily a tak.

“Toto treba aj vyskúšať.” Bleskurýchle sa vyzliekla a skočila do vody. Začal som vysvetľovať, predvádzať. Vrtela sa, nechala na seba prúdiť vodu. Provokovala. To som už nevydržal a vypliešťal oči. Ona ešte v oficiálnom tóne vraví: “Nechcete to, pán inžiner, tiež vykúšať?”

Aj ja som teda s pohárom šampusu vošiel do vane. Tam začala spočiatku nevinná konverzácia. Sedeli sme oproti sebe ako v jakuzze, bez dotykov tela, ako na slušnom nudistickom kúpalisku. Občas sa na mňa obtrela, ale inak nič. Hlavne bola zvedavá, akúže to máme firmu. Koľkí sme, aký máme obrat a čo robíme. Cieľ som hneď pochopil. Zisťovala, ako sa jej podarí do tej firmy dostať a vysať ju. Tak som si vymýšľal. Čím viac zamestnacov a vyšší obrat, tým viac sa na mňa začala obtierať, lepiť.

“Nalejem šampanské.” Postavila sa a siahla za fľašou tak perfektne, že som jej frdu mal pred tvárou. Jemne som akoby pohol hlavou, nosom do nej narazil. Viac nič. Naliala a sadla si už vedľa mňa. Chytila ma okolo pása.

“Pán inžinier, som síce o dosť mladšia, ale predsa len žena, môžeme si potykať?”

Dali sme si bozk, ale ten už vyskočil zo “spoločenskej normy”. Letmo náznakom mi jazykom vbehla do úst. Páčilo sa mi toto vysoko profesionálne škádlenie, provokovanie. Hru som prijal. Vypili sme.

“Môžem naliať ja? “A už som bral poháre a nalieval. Samozrejme, tak aby môjho vrabca mala pred očami. Ešte nestál, ale už bol naliaty, mäsitý. Využila príležitosť a akože náhodou do neho jemne rukou narazila, keď som jej dával pohár. V takýchto náznakoch sme dopili prvú fľašu. Prinesla ďalšiu a s ňou aj košíček detských hračiek do vane. Kačičky, rybičky, had a iné. Vysypala ich do vody.

“To sú ešte z môjho detstva. Takto som sa hrávala.” Nadýchla sa, vyplávala na hladinu. Krásne pevné prsia trčali ako ostré sopky. Stehná oceľové, lesklé. Poukladala na seba všetku tú háveď. Potom plávala na chrbte, otočila sa tak, aby som jej na ňu videl. Ponorila sa a zver sa rozutekala, rozplávala. Začala loviť. Profesionálne sa obracala, plávala, točila. Vždy nejakú potvorku schmatla mezi nohy čo najbližšie k frnde a odnesla si ju do kúta vane.

“Za mlada som bola majsterka v akvabelách”. Podala jasný dôkaz.

Vypili sme si a už sme sa dotýkali telami celkom. Na vode plávala rybička. Ako žralok ju schmatla a zatlačila do seba. Vyplávala na hladinu, nohy zdvihla von, hore. Akvabelová figúra. Nohy stiahla, roztiahla a čľup. Vytlačila rybku zo seba a trafila ma. Schmatol som rybičku a držal. “A nedám, zober si ju.”

Priplávala ku mne. Rybku som držal tak pol metra pod vodou. Schmatla ju do frndy a víťazoslávne odplávala. Opäť ma trafila tou rybkou. Plávala si pre ňu. Uchytil som jej rybku spred frndy a zovrel medzi stehná tesne ku už stojacemu vtákovi. Nadýchla sa ponorila a zaútočila. Už nemala záujem o rybičku, ale začala ma pod vodou fajčiť. Keď jej došiel vzduch, ľahko ma kusla do vtáka, cukol som, povolil a vtedy zubami schmatla rybičku. S víťazným úsmevom sa vynorila. Aj ja som pomerne slušný plavec. Vrhol som sa po nej a zubami jej vydrapil tú rybku. Ako keď sa psy rujú o kosť. S rybkou v zuboch som sa ponoril, prichytil sa za krásny zadok a vopchal tú rybičku do nej. Potom som začal žužlať klitoris aj pyšteky, ako sa dalo. Páčilo sa jej to, no po chvíli opäť zaútočila. Nadýchla sa aj ona a už sa vrhla na môjho vtáka. Ja som ju lízal ona ma fajčila, ale bola tu nevýhoda. Bolo treba sa občas nadýchnuť. Metali sme sa ako lososy v horskej riave pri párení. Voda špliechala, chvíľu bol jeden hore, nadýchol sa, potom zasa druhý. Zúrivé tempo pomaly ustávalo do pravidelného rytmu. Rybičku som zatlačil ešte hlbšie a mohol sa venovať kompletným pyskom. Blížil sa jej vrchol. Prestala ma fajčiť a užívala si. Prehla sa krásnym oblúkom nadľahčovaná vodou, chytila ma za vtáka a v kŕči sa urobila. Rybička pomaly vyplávala z jaskyne nazad do vody. Odpočívali sme.

“Poď už za mnou.” Spojili sme telá. Milovanie vo vode je nádherné. Možno robiť všelijaké “piškuntálie”. Zemská príťažlivosť je skoro nepodstatná. Varianty polôh sú nekonečné a všetko ide ľahúčko. Tak nejako si predstavujem raj. Po chvíli nás chytil spoločný vrchol. Voda búrila, penila, až kačičky vypadli z vane. Objali sme sa túlili, relaxovali.

Odrazu schmatla sprchu, odmontovala z nej ružicu. Neveril som vlastným očiam, vopchala do seba kus hadice a pustila si do nej vodu. Krútila sa, vrnela, jojkala. Urobila sa tretí raz. Zdalo sa mi, že na tento raz bola uspokojená.

“Aby si nemal doma zle, už by si mal ísť.” Balil som sa a obliekal.
“Zavolám si taxíka.”
“Netreba už som zavolala kamaráta a je to na mňa.”

Rozlúčili sme sa, nastúpil som a udal vymyslenú adresu v lepšej štvrti. Vedel som, že taxikár nahlási, kam ma odviezol. Počas jazdy som akože zavolal kamoške. Môj mobil bol ale vypnutý. “Áno, miláčik, skončil som. Aha, nemáme navarené, nevadí, skočíme niekam na dobrú večeru.”

Taxikárovi som udal zmenu, vyhodil ma pri podniku strednej úrovne, kam chodili aj bohatí. Po vystúpení som zasa vonku mobiloval, takže taxikár nemohol okúňať, či som vošiel dnu. Ja som dnu vošiel, dal si pivo a pizzu a vrátil sa do bytu v paneláku.

Na druhý deň som poslal vyúčtovaciu faktúru. Za pár hodín prišla odpoveď v podobe fotografií, ako sme v tej vani vystrájali. Text: “Nedohodneme sa inakšie?”

Odpoveď: “Zaplať, čo som účtoval. Do vane si šla obrovoľne. Tá moja ma tam poslala.”

Za dva dni prišiel ďalší odkaz: “Ty klamár, niktoš, nula. Vôbec žiadnu firmu nemáte, zničím vás.” (Už len malé “v”.)

Odpoveď: “Neexistujúce neukradneš. Fotky aj maily sú u mňa. A celé mesto sa dozvie, ako si naletela. Mám kompromis…”

Faktúru uhradila. Ja gentlemansky mlčím.

Páči sa ti poviedka? Verím, že áno a že si si nielen z tejto, ale aj z ostatných ukážok na tomto webe urobil/a jasnú a spoľahlivú predstavu o tom, čo ťa čaká v kompletnej eKnihe. Tu kúpiš moje dielko “eKniha Radodajka – Reálne príbehy skutočnej slovenskej prostitútky” za bezkonkurenčne najlepšiu cenu.

Jeden z prispievateľov pre Radodajkin web. Viac informácií o Voloďovi (snáď) čoskoro.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *