Herňa.k€

Je dlhý zimný večer v Bazmeg City a ja bezducho prepínam telinu. Slovenská mutácia Kominára Sexa na Marquise ma neosloví, potom majú dávať reality šouku Družstevník, tak radšej idem na istotu. Prepnem na TV Killjoy. Film – nejaké Casino.$k – ma v rámci “Kino-derniéry” nejak nerajcuje, tak si pozriem z archívu zoznamku “Take on me”.

Rakúskouhorské kaguáre ma zaujmú natoľko, že začínam byť nadržkaný. V okamihu dostávam nápad za 101 bodov (Hua!): “Trow away your television!” Teraz hneď podľahnúť ženskému telu… A tak sadnem na nočák N69 a idem rovno do bordelu. V Quadriplexe však nevyhľadám malú Žužu(žu), ale malú Kety. Zavolám ju z baru rovno na drink.

Sedíme v pohodlnom, hoc troška zánovnom bordovom koženkovom gauči. V tlmenom svetle červených lampičiek vyzerá fuckt fajn. Z hi-fi hraje Roxanne. Zopár predražených drinkov a tlmené svetlo urobili svoje a tak už sedíme tesne pri sebe. Trie si svoje nahé stehno o mňa. Ja ju hladkám po krku a pomaly prechádzam na dekolt. Jej pracovné negližé temer neskrýva štavnaté citróniky. Ona ma hladká po vnútornej strane stehien, ja jednou rukou držiac zapálenú Unlucky-strajku ju predbieham a cez priesvitné gaťky hladkám prcinketynku. Vlhne a tíško mi stoná do uška, jemne ho hryzkajúc. Ja ju bozkávam na jemný krk a neposednými prstami jej masírujem, stále cez gaťky, klicktoris.

Rukou ma privedie pod ich jemnú čipku. Je ešte vlhkejšia. Ja ešte pripravenejší, čo si všimla aj ona, masírujúc mi ho cez nohavice. Vtom ktosi vojde do baru ako veľká voda. Malá Kety sa odo mňa odtrhne, div, že nevyskočí až po strop. Zakvičí ako prasiatko, až mi vypadne ohorok na zem: “Vojtiiiiiiiiik!”

Sakra, to bude jej štamgast! Už ZAS ju nefiknem…

Letí za ním do rohu baru k automatom. Vrtí sa do rytmu “Private dancer” okolo neho, čoby jej kolegynka Mancy z Normy, čo je oproti, tiež v Cisárskom dvore. Vysvitne, že to je aj môj známy. Skrachovaný kuchár, známy vďaka zabudnutej relácie “Nie, kuchtík!”, topiaci sa v alkohole a dlhoch. Prišiel skúsiť šťastie v hre. Zrejme si myslel, že prostitútky mu ho prinesú.

Zapaľujem si ďalšiu unluckynu, dopíjam Džejmsna s ľadom a zubím sa na tie dve hrdličky. Rozprávajú aj o tom, ako Kety neplatí povinné poistky a aký dlh má. On sa radšej ani neprizná, že je švorc. To sa v bordeli prosto nerobí. Ale – zasvätene jej vysvetľuje, ako ogabať výherný automat. V duchu sa z neho smejem, pretože dnes sú automaty digitálne, nie ako boli kedysi – analógové. To ešte tak ako šlo, dnes však “cheatovaniu” zabraňuje serverovňa v podniku a centrálny server tej-ktorej firmy, ergo algoritmus hry. Vojtík si to evidentne nemyslí a hľadá chybu v Matrixe. Nechávam ich fantazírovať, ako si splatia svoje maxidlhy maxivýhrou.

Dopíjam, platím cirka 80 €čka a odchádzam z Quadriplexu s dlhým chvostom. Na striptízik v Norme už mi, bohužiaľ, neostalo, no stále stíham nočák späť na sídlisko Mláka. Ešte snáď bude otvorený výčap Buickal. Na mikrosekundu ma napadne, že poruším svoju zásadu nebyť gambler a sadnem si dakde cestou za automat (herní je v Óvárosi požehnane), aby som mohol ísť kuknúť na Mancynu “plamennú” šou.

Vo fantazijnom svete som bol zrazu Hugh Hefner. V Playboy Mansion-e som organizoval párty pri bazéne. Balila ma Erika Eleniak v sexi červených, jednodielnych “baywatchkách”, ale vybral som si Pam Anderson a odišiel s ňou autom na romantický výlet. Zaparkovali sme v piesku na mesačnej pláži a pretiahol som ju na kapote môjho verného autobota Kitta.

Ale nebol som tak ďaleko: v Buickale mala dnes službu rovnomenná kardashianská kráska, stokrát viac jadrnejšia ako originál Kim aj Pamela dokopy. Ale – mala frajera Dejvida, ktorý jej dokonca niekedy pomáhal za barom.

Sadol som si do oddelenej časti bariqu, kde ste sa mohli dostať len na občianku. Chtiac-nechtiac ma napriek môjmu presvedčeniu štát dal do databázy “hráčov”. Ale účel svätí prostriedky: chodia tam totiž “luxusky”. Po slovensky zlatokopky, ale pochybujem, že až z Topoľčian. Tie najväčšie z (gold)diggeriek ľahko rozoznáš. Sú nahodené fakt trendovo, posedávajú pri poldeci bieleho vínka, väčšinou vo dvojici. Jedna z nich vždy “stráži kabelku”, kým druhá hraje automaty. Tá, čo hrá, je vždy kazišučka. Skôr ju len mrzí, že za posledné drobné, čo do mašiny hodila, nič nevyhrala a tak chuť na sex prejde. Pri platení to potom vyznie o to trápnejšie, keď doslova počítajú €urocentovky.

Aj dnes tu boli také dve, v dosť nezvyklú hodinu – do “záverečnej” chýbalo 45 minút. Skúmali ma pohľadmi od hlavy po päty – vyzeral som zrejme dostatočne opitý (znova som si dal whisky, ale pre zmenu “Chodca”), ale asi aj dostatočne bohatý. Ak by náhodou nič, tak im aspoň zaplatím taxík. Život nie je ľahký, tak hľadáme skratky.

Tá “chamtivejšia”, čiernulka v bielej blúzke s zvodným výstrihom ma gestom privolala. Tak som si k nim prisadol. Z kresla oproti som mal výhľad aj na “hanblivejšiu”, ale o to viac dráždivú blondínečku, mladšiu ako jej kolegynka. Túlili sa k sebe v dvojsedačke a veľmi pomaly dopíjali do dna vínnych pohárov. Zahihňali sa – bloncka so sklopenými modrými kukadlami, popod svoj malý noštek a čierna zas s vycerenými vybielenými zubami (so vsadeným “diamantom” na rezáku) sťa kobula. Kučeravé myšlienky sa mi to čili ako žetóny vo Vegas.

Kobula zaerdžala: “Koľko by si dal…?”, dominantne chytila za boky svoju kamošku a nasilu ju postavila. Pretočila ju ako mäsiarka nejakú roštenku a tľapla po malom bobuľovitom zadočku. Zapálil som si znervóznene unluckystrajku.

“Nafajčuješ si?!”, sarkasticky ešte viac cerila konské zuby čiernobula. Strčila mladučkej blondíne ukazovák do pusy, pozorujúc môj rozkrok, či som už pripravený na ožrebenie. Mladunká jej pri tom cmuľkala prst: “… za jej pusinku, hm?”

Pokrčil som plecami a v duchu prepočítaval obsah môjho bugiláru. “10?” nastrelil som. Kobula vyskočila a myslel som, že ide kopnúť do hlavy oštekleným kopytom.

“Ona je hodná aspoň stovky, ty buzerant! Vypadni a honkaj si doma!” Neváhal som a utiekol zo zadného baru čoby dostihový kôň. Sadol som si na bar predný, kde za pultom sedela čašnícka, kardašianka Pamela. Bola akási smutná a dosť vehementne vapovala, kukučkujúc nervózne do smartfónu. Skoro ani nepočula, že chcem ešte drink. Čakal som, až napokon zdvihla hlavu od mobilu, vtiahla slzičku späť do rozmazaného očka a soplík do nosíku.

“Prepáč, zistila som, že frajer ma podviedol cez Klábos…”
“Mileniáli”, uškrnul som sa v duchu, len predstierajú vernosť.
“Aha, niečo ti ukážem”, myslel som, že asi inflagranti materiál, ale ona potiahla do seba paru z elektronickej fajky a “povapovala” celý bar. Predvádzala sa mi. Vyliezla na barový pult ako perzská mačička, vdýchla mi paru do obličaja. Urobila to tak ladne a zvodne, ako to na úzkom pulte šlo: “mačací chrbátik”, ktorý ešte viac zdôraznil jej kardašiansku riť.

Otočiac sa na bok, podoprela si hlavu druhou rukou a znova vdýchla eparu, sťahujúc ramienko svojho napasovaného topu. Vyskočila na mňa jej lajdácka trojka. Fúkla si na bradavku a strčila mi ju do pusy. Trocha ju zaštípal alkohol z môjho jazyka, no zdalo sa, že ju to ešte viac vzrušilo. Pretočila sa na chrbát. To už sa navoľno pásli obe kozičky a ja na nich. Zakrúžil som jej jazykom po obidvoch, nasávajúc hustý dym, ktorý si na ne znova nafúkala. Dala mi parovú pusu, na cecky som jej teraz fúkol ja a znova ústami z ich povrchu, pridŕžajúc si ich obe rukami, ho nasal do pľúc.

Keď sa moje ústa dotkli jej plných, vlhkých pier, z pľúc šiel “francúzsky vapeur” do jej bouche a na langue de chat, čo mi tancoval v ústnej dutine, ako tanečnica na Moulin Rouge. Náhlivo sa odtiahla. Zahalila si lajdy, ako keby si to na poslednú chvíľu rozmyslela a sadla znova na vyvýšenú stoličku na svojej strane baru.

Posmutnel som, no Pamelka na mňa žmurkla: “Len mi došla náplň mojko… a mám chuť fajčiť aj ‘koženú cigaretu’… Sakra, zabudla som na kamery,” spomenula si, nabíjajúc náplň do vapovky. “Nevadí, zmažem záznam…”

Ale nevšimli sme si, že nás spoza rohu, chtiac zaplatiť, sledujú tie dve, čo ma odsúdili na Anču – dľaňovku. Sčerveneli, keď som si všimol, ako sa olizujú. Smola, dámy (nedá-mi), vystačte si teraz sami, čau párky! Pozbierali biednych 4,44 z €entoviek a vypadli zo stiahnutými kobylími chvostmi. Čerkobula tak škrípla zubami, až jej vypadol ten “diamant” na zem. Mohli sme pokračovať.

Tentokrát si ma moja kardaška posadila na pult, sťahujúc mi nohavice. Bol som naostro – ako obvykle, keď idem na nočný ú-let. Nohy som si spustil z pultu do časti pre personál, ona sa oprela dlaňou o moje stehno a druhou rukou si dala za plný dúšok čerešňovej pary. Fajčila na striedačku fajku aj môj kokot (v istých momentoch aj obe naraz): najprv mi vypustila paru na žaluď, olízala ho špičkou jazyka a pokračovala po hrádzi telom penisu až po koreň. Takisto mi zaparila guľky. Najprv si zobrala do pusy jednu a potom druhú a vypustila na ne dym. Druhou rukou mi prstovala prostatu, čo spôsobilo ešte silnejšie stoporenie. Znova sa nadýchla pary z fajky a postupne si strčila môj kožený doutník hlboko do krku. Pri pohybe pusou naspäť vypúšťala paru z pľúc ako parná lokomotíva.

Z pišacej dierky mi stúpol tenký prúd dymu ako z dohasínajúceho krátera – paru mi fúkla až kdesi do semenovodu. Parný kúpeľ a prstovanie ritnej dierky takto opakovala až do môjho vyvrcholenia. Pomáhala si pri tom aj honkou. Keď som sa vystriekal na podlahu, povedala: “Teraz to poumývaj, bude tu všetko lepkavé.”

Bola už záverečná, pomohol som jej vyložiť stoličky, naložiť poháre do umývačky a zatvorili sme bar. Ešte pred rokom by to všetko nemusela robiť: jej otec bol majiteľ baru a ona tak schopná, že z nej sprvoti urobil prevádzkarku a postupne, po škole mala po ňom prebrať celý podnik. No zmenil sa zákon o hazarde a jej dado by zrejme nebol finančne pokryl všetky povinné zmeny. Tak predal celý bar aj licenciu jednej veľkej hernej firme – “Program Terezín” (založený 1942). Firma delegovala niekdajšieho technika, miestneho podnikateľa a prívrženca ĽSS , aby podnik prevzal. Urobil z nej dievča pre všetko. Obyčajnú čašníčku a pucmolu. Veď bola hanbou JEHO rasy – posratá polovičanka. Bola by urobila všetko, aby získala bar späť do rodiny, no jej otec dostal mŕtvicu a mama sa o neho starala. Pamela na to prosto nemala peniaze, ale štetku tomu tučnému nacovi nikdy nerobila. On jej zato ešte znížil plat na minimálku. A tak mi v hlave skrsol plán, “ako pre ňu vykradnúť banku”. (Radšej som zvolil kasíno.)

Zišli sme schodmi na ulicu. Na taxík sme sa, samozrejme, nedovolali. Ešteže bol pod schodmi zaparkovaný verejný bicykel providera internetu a televízie – FrAntic. Jeho robustná konštrukcia nám dovolila na neho nasadnúť si obom. Pamela sedela na rúre a ja som pedáloval. Cesta bola dlhá a hrboľatá. Na sídlisku Mláka boli cesty a chodníky na tom ešte horšie ako v celom Bazmeg City – hlavne po storočnej vode, čo zaplavila polku sídliska. Ale mne to nevadilo… Keď bicykel nadskakoval na hrboľoch, nadskakovala jej kardariť, čo by Nicki Minaj-ina v dákom hudobnom klipe.

Keď sa zošuchla na rúre, ktorá jej pod trojštvrťovou sukňou zodrala gaťky a dráždila jej pučisko, otrela sa o môj penis. Zabrzdil som a vybral som si Anacondu von, aby sa pri zošuchnutí mohla na ňu Pam napichovať v rytme twerku. Kým sme došli, bol tento bicyklový koitus za nami a vystriekal som sa do diery na chodníku. Musím asi napísať ďakovný list starostke alebo aspoň Nicki do Americky.

Niekto mi ten plán musel pomôcť vymyslieť. Mal som jednu kamošku, bývalú kurvu, čo to ušetrila na štúdium na ŤUKE. Nik jej nepovedal inak ako July (pretože kedysi dávno mala predstavu, že nájde medzi zákazníkmi svojho princa podobne ako Vivian z Pretty Woman) a už jej to tak prischlo. Tak si zmenila občianske meno s priezviskom podľa jej vedeckého vzoru, doktora teoretickej fyziky Gordona Freemana na Frimanová. Keď som ju šukával odzadu či spredu, rada čítala hrubé spisy Einsteina, Hawkinga aj Feynmana. Keďže bola bez záväzkov, momentálne si na technike dokončovala PhDr. Ale ešte sme sa stretávali (nikdy sme si nepovedali, že sa ľúbime, ale ona stále tvrdila, že som bol jej prvý a posledný klient). Teda stretávali sme sa ako milenci – aspoň donedávna, predtým než sa July stala tá nehoda v MHD.

Šiel som za July do historickej budovy Ústavu manažmentu, priemyselného a digitálneho inžinierstva. Prodekan jej poskytol po tej nehode a siahodlhých súdoch v jej neprospech ubytovanie vo vrchnom poschodí veže. Prístup síce nebol bezbariérový, ale ona sa snažila bojovať so svojím fyzickým postihnutím a taktiež chcela ostať v kondícii. Na vchode som si všimol pamflety Piatkových demonštrantov, presnejšie ich radikálneho krídla, Gaiánov, čo uctievali Grétku ako vtelenie Matičky Zeme a praktikovali ekosexuálne praktiky (ale to už je iný fantagyrostický príbeh). Strojárstvo ako také, samozrejme, bolo Gaiánom proti srsti.

Vyšľapal som celý zadychčaný od fajčenia do jej vežového apartmánu. Pripomínal skôr laboratórium ako byt. Pristihol som ju s úsmevom v laboratórnom plášti (a pod plášťom nič), ako skúša chodiť na robotických protézach. Autobus ju tak nešťastne zakliesnil, že prišla o obe svoje ladné nôžky a rozdrvil jej aj panvu. Z pišurky mala zrazu fašírku.

Keď ma uvidela, ako sa dívam na jej stále ladný “zvyšok” nahého tela, rýchlo sa zahalila a rozbehla ku mne, že ma vytlačí späť za dvere. No robonožky sa jej zamotali a padla mi ceckami rovno do klína. Riadne mi ho vzpružila – pokračovala ďalej – skĺzla mi na rázporok tvárou a zips rozopla zubami. Olízala mi čurák, čo už bol aj tak na “pol žrde”, pokynula “nech sa dám do klídku” a kľakla si nado mnou v polohe mačacieho chrbátiku. Fajčila mi ho dobrú polhodinu – darmo, železné “kolená” nebolia. Ja som síce mal tvrdý, ale železný nie a preto ma tak trochu bolel od opuchu. Zrejme mala železo aj v sánke. Ale aspoň som mal dosť času jej podrobne povykladať môj plán.

Využil som to, pretože ma zvykla veľa poučovať (nielen o sexe), ale teraz so zaplnenou a potom so zalepenou pusou nemohla. Keď prehltla, dôvody ju na moje prekvapenie nezaujímali, ju proste fascinovala možnosť “pomstiť sa systému”. Netušil som vtedy, že ma zneužije na svoju pomstu “svetu”. Napriek tomu, že to na jej stále rozžiarenej krásnej tváričke nebolo znať, zožierala ju obrovská bolesť.

“Cítim sa na tých železných slamkách ako Terminátor, potrebujem vyšukať, ty Sperminátor!” zavelila nadržaná July.
“Ale ako, Julinka, keď máš namiesto pučulky placuľku?! To ťa mám šukať do katétra?” snažil som sa nevhodne zavtipkovať.
“Pfff, od čoho ukazujem svoje pahýle a zmrzačenú dieru tomu starému prasaťu?! Aby som mohla bývať v tejto kutici?! Nie – aby mi dal všetky granty, čo len od štátu má… Robotika mi nahradí nohy, ale nie sex, nie vaginálny ani klitorálny orgazmus!” plamenne hovorila o svojom prodekanovi, bývalom šéfinžinierovi automobilky Ujma Plzeň Pavlovi Petrovičovi. Dostal odtiaľ potichúčky vyhazov v podobe zlatého padáka, keď sa mu prišlo na to, že naschvál sabotoval crash-testy, prevádzajúc ich na živých subjektoch. Proste miloval pohľad na obete dopravných nehôd a ešte viac ho vzrušovali zranenia z dopravných nehôd.

“Vždy sa mi pri honke vysemení na jeden z pahýľov alebo na to, čo ostalo z mojej pičnej dierky. Honím mu s elektrikárskou rukavicou… Ale sex – teda do análu – mu nedovolím, aspoň ten mi ešte ako tak funguje… Nenechám si predsa rozdrbať aj toten.”
“No dobre, ale ako chceš teda sexovať? Máš nejakú robotickú vagínu, čo si dáš do pusy alebo tak, keď teda do análu nechceš?!”
“Čo si pipik?!” a ukazovala na podomácky vytunovaný počítač. Lenže obyčajné pécéčko si nepredstavujte, toto bola “mini” verzia sálového super-počítača. Boli naň okrem monitorov pripojené aj všelijaké gadžety.

Napadlo ma, že mi dáva ponuku na VR-sex, ale VR-prilby ani ovládače som nikde v tej spleti káblov a widgetov nevidel. Medzitým si presadla na elektrický vozíček, čo za ňou sám prišiel. Vyšvihla sa neho stále svalnatými pažami. Zdalo sa mi, že ich má dokonca silnejšie ako pred nehodou. Naozaj veľa posilňovala. Presunuli sme sa k Eniacu. Zopla si svoje ohnivé vlasy do gumky, nasadila škulky. To ju robilo ešte viac sexi – ako fanúšik kreslených románov som si predstavoval Oracle – Barbaru Gordonovú. Pri tej predstave a pohľade na Julčine prsia v stále rozhalenom laboratórnom plášti mi netopier už nevisel dole hlavou. Plácla ma po ňom ako dáka deratizérka: “Počkej, Batmane!”

July vyťukala na holografickej klávesnici nejakú matricu do počítača tak rýchlo ako kŕdeľ šťastných ďatľov pangram do stromu. Potom ťukla po hlavičke – bohužiaľ, nie môj kok, ale postavičku s pružinkou miesto krku, čo mala predstavovať podobizeň Dr. Lawrenca Angela. Podlaha pod nami začala stúpať. Boli sme na kruhovej plošine, čo stúpla do stropu. Ten sa roztvoril a ocitli sme sa v podkroví. Nebolo tam žiadne okno. Ani kvety.

Ukázala na divný spandexový oblek v sklenenom šatníku. Asi mal pripomínať superhrdinský, ale skôr mi prišiel ako na dogplay, s tými smiešnymi uškami na tvárovej maske. Keď videla, ako sa tvárim, zasyčala: “Mám byť vedkyňa, kurva a ešte aj krajčírka?!”

Zazubil som sa a voľky-nevoľky do neho obliekol. Mal špeciálnu násadku na penis. Jemne ma nakopla robonožkou, aby som vliezol do terapeutickej plastovej bubliny, čo levitovala na antigravitačnom podstavci. Na oči som si mal ešte nasadiť špeciálne okuliare, čo vyzerali ako oči muchy Puk. Ale neponáhľal som sa s tým: medzitým k July na vozíčku prišiel akýsi robot Karol, ktorý keď “ožil”, sám sa nazval “Alfréd 795”.

Tajne svoju pani miloval, no nenainštalovala mu naschvál správny gadget a tak jej skladal zamilované básničky. Chcel zložiť rým na jej ohnivočervené kučeravé vlasy, ktoré si medzitým rozopínala, ale vypla mu reproduktor. Ale ruky mal funkčné a tak mu dovolila, keď jej odmontoval protetické nohy, ju vyzliecť a preniesť do akéhosi “akvária” v náručí. Keď ju, zdržiac ju v podpazuší, do neho jemne, temer láskyplne spúšťal, vyzerala ako torzo sochy starorímskej Venuše, čo vstupuje naspäť do mora. Mne stál ako chrámový stĺp – temer roztrhal špeciálny cicinovačok na spandexovom kostýme. Keď sa July vnárala do tekutiny podobnej samčiemu semenu, ako Čachtická pani do menzesu panien, zašepla mi do sluchátka: “Nasaď si VR-okuliare. Mám pre teba na výber z troch scenárov, ale najprv mi musíš…”

Nedopovedala a ja som sa prostredníctvom digitálneho tunela so svetlom na konci ocitol na zelenej lúke. Cítil som vôňu trávy, poryvy vetra na tvári, hrejivé slnečné lúče na mojom tele, bzučanie hmyzu. Cítil som gravitáciu. Tráva ma príjemne pichala do bosých chodidiel. Boli tam síce mierne grafické lagy – troška to trhalo, ale takúto VR si bežne nekúpiš.

“So, what’s next, fucking?” opýtal som sa len tak do vetra. Žiadna odpoveď, len z neba “spadla” tanierová kosačka. Bola na elektrinu, kábel vychádzal z môjho kábla. Na nebi sa objavila veľká číslica “3” a odpočítavala: “2, 1, štart!” Pochopil som, že asi musím pokosiť trávu. Divná predohra. Ale zas dobrá variácia na “opravára” alebo “poštára”. Tak som hodnú chvíľu kosil. Zrazu sa lúka začala dvíhať a klesať, pretáčať a formovať do podoby obrej postavy. Ženskej postavy. Celej zelenej. Stál som na jej venušinom pahorku, dohladka oholenom. Zachránila ma pred pádom chytením medzi prsty a posadila si ma na “obrodavku”.

Zelená hora zahučala na lesy: “Ako som povedala, máš na výber z troch levelov. Tu vo vnútri môžeme byť, kým chceme a čím chceme, robiť, čo chceme a ako chceme. Ale toto je zatiaľ len demoverzia…”

Z uvedených možností som si teda vybral klasiku klasík: Marián a jeho brat Lojzko jedli ako vždy po šichte pizzu pri sledovaní porna. Nejaká gorila tam párala a párila sa na lešení mrakodrapu s mestskou dámičkou v červenom, čo ju hrala akási Paulínka. Cez blond melír jej prerážala jej originálna brunetkovská farba vlasov, čo bolo vidno aj na pubickom ochlpení. Dej bol nasledovný: najprv sa “dámička v nesnázích” snažila utiecť preč, ale opica do nej hodila barel, čo sa rozplácol o jej chrbát. Ležala tam v zmesi vlastnej krvi a dubových triesok. Až tak dala opičiakovi súhlas. On milej Paule roztrhal šaty a robil si s ňou opičky do pičky, až zrazu tesne pred vyvrcholením jej svoj banán zasunul do riti a búchal sa pri tom do pŕs ako pán mestskej džungle…

“Pozor, aby sme nemali na pizzi extra omáčku, Lojzo!” káral brata v zelených umastených montérkach Marián.
“Keď tak sa urobím do čapice…”
“Druhú už nevyfasuješ, ty debilný dlháň!”
“Len mi závidíš, akého mám veľkého… a na zelenej to tak nebude vidno, ako keby som sa urobil na tvoju červenú čapicu!”
“Mamma mia!” len prekrútil očami starší Majo a poškrabal sa na začínajúcej plešine pod svojou čiapkou. Naplo ho, ale nie z toho, lež pizza bola “funghi”. Rýchlo bežal na záchod. Vygrcal ešte aj špagety zo včera. Zatočila sa mu hlava a bacol ňou do misy. Zakliesnili sa mu v odpadovej rúre bohato pestované fúzy. Ešteže si Lojzko skočil po toaleťák, aby sa po “filme” mohol utrieť (predsa len počúvol brata a do ča-piče sa nevystriekal).

Keď brata zakliesneného hlavou v toalete uvidel, zamädlil si popod fúzky, na ktorých boli ešte omrvinky od “smotanovej” pizze: “Lojzko, je čas, aby si dokázal, že si lepší inštalatér!” a vybral zvon. Začal ním pumpovať Mariánovu hlavu, ale výsledok sa nedostavil: “Asi by som mal spláchnuť…”, pomyslel si a aj tak urobil. Následky ale boli katastrofálne: podtlak vcucol celého Mariána do odpadovej rúry a aj s grckou ho splachoval nevedno kam.

Marián plával trúbkami ako hovienko, až ho to celého dokrkvaného vychrstlo kdesi na poli plnom kvetiniek. Šaty sa mu v kanáli rozdriapali a tak mu z nohavíc visel vercajk, no nie ten inštalatérsky. Mal smolu, pretože rastlinky boli mäsožravé a sápali sa mu po vajciach. Len tak-tak dobehol k akémusi hrádku. Bývala v ňom princezka, čo mala všade jemnučké chĺpky jak broskyňa. Nejeden inštalatér chce po nich nielen prstami na zajtra spomínať. Hneď Máriovi ukázala, akú má šťavnatú broskynku.

“Musíš mi pomôcť!”
No jemu sa nepostavil, pretože pozeral veľa porna, ale asi nie o inštalatéroch. Broskyňová princezná ale poznala jeden tajný recept na potenciu. Urobila Mariánovi praženicu z muchotrávky a dračích vajec. Keď ju zjedol, nepovracal sa, ale jeho malá hubička vyrástla ako dubák po výdatnom daždi. Menila sa aj princezná, pretože tiež odjedla z totej maškrty. Zmenila sa na malého rozpáleného dráčika: vyplazeným rozoklaným plazím jazykom Mariánovi olizovala klobúčisko hríbiska a jemne ho zubálmi dračími kuskala. Keď vypustil do jej ústnej dutiny jaskynnej výtrusy z výtrusnice, odgrglo sa je tak, že mu hubis ošľahla plameňom. Vlastne celého ho ogrilovala. Hubíka mu síce úplne spieklo, ale na druhej strane opálilo plešinu, ktorá bola teraz dokonale lesklá, až si v nej princezná mohla sledovať rožky, čo jej narástli pod korunkou na hlave.

Strčila si celú inštalatérikovu hlavu do piči. Aby nebol ukrátený o šukačku, keď už bol na hubačku, strčila mu svoj dračí chvost do análu a masírovala mu prostatu. V tom najlepšom ale muchotrávková praženica prestala účinkovať…

“Prosím, vhoďte ďalšiu mincu…!”

Prebral som sa so závraťou hlavy a dal si dole VR-okuliare aj tvárovú “psiu” masku. Nevydržal som to a musel som sa vytyčkovať do VR-bubliny akoby som tú muchotrávkovú praženicu ozaj zjedol. Antigravitácia v guli spôsobila, že zvratky plávali vôkol stien ako vesmírny odpad kol Grétkozeme. Cítil som aj pálenie v zadku a na koži. Ale podľa obsahu cicinovačku na obleku, to bol zaujímavý a vzrušujúci zážitok. Julyna virtuálna realita nebola až tak virtuálna. Skoro by som povedal, že bola alternatívnou realitou. Vyzliekol som sa z VR-spandexu a obliekajúc si civil, pozeral som na July, čo stále plávala v akváriu plnom srvátky.

“Nebudem ju predsa budiť z rybospánku, aspoň tam v inorealite je jej dobre, nič ju nebolí…” Zdvižnou plošinou som sa spustil do dolného šmajchl-kabinetu, zavrel za sebou a odišiel preč z ŤUKE. Robot Alfréd 5 medzitým pretáčal svoje kamerové očká, skratujúc z toho, že musel čistiť moje tyčky. Aspoň, že to neboli šable, čo by pribudli k Píčkiným korunovačným klenotom.

Plán bola Frimanka premakala a bude vykonaný. Spočíval v tom, že July ma vo virtuálnej realite nakazila nanovírusom – vryl mi do mozgových závitov jeho presný postup. Bol nasledovný: nanovírus sa usadil v mojich semenníkoch a preto by som mal pri masturbácii či výrone semena iným spôsobom označiť spermiami mince či bankovky, ktoré vhodím do automatov. Vírus sa z mašiny dostane usb káblom do serverovne v herni a “oplodní” materskú dosku počítača. Následne pošle dezinformáciu do strojov, na ktorých ten večer budem hrať a vygeneruje na nich výherný algoritmus. To je možné opakovať donekonečna, nie však každý večer, aby výber výhier z barového trezora a automatu na výplaty nebol podozrivý.

S Pamelou som sa už pred tým dohodol, že premaže záznam z bezpečnostných kamier, ku ktorým ako “aj prevádzkarka” mala prístup. Jednoduché a dokonalé.

Fungovalo by to – ale v dokonalom svete. Keď som v ten večer prišiel do Buickalu, bolo zatvorené a svietili len svetlá pri bare: inventúra. Ale začul som akýsi divný hluk, možno krik. Ženský. Pamela! Neváhal som a diamantovým zubom, čo som nosil vo vrecku ako talizman od jednej fakt “luxusnej” zlatokopky (dočítali ste sa vyššie) som vyrezal otvor na presklenom vchode do baru akurát v takej veľkosti, aby som ním šikovne vnikol dnu. Schytil som drevený papek, čo bol pohodený len tak ledabolo pri ďalších dverách a slúžil ako podložka, keď sa vetralo. Bol masívny – zrejme časť nohy nejakého barového stola alebo stoličky.

Plížil som sa prítmím až k baru a tam nik. Pazvuky sa ozývali zo zadnej časti podniku, čo bola kvôli novému zákonu o hazarde predelená zasúvacími dverami. Povedal som si, že ich radšej nebudem odsúvať, do tej časti sa dalo prejsť aj spoza pultu. Spomenul som si, že jeden bývalý barman, čo tam pradávno robil, nechával pod barom hliníkovú bassebalovú pálku. Pripomienku zlatých divokých 90-ok… Bola tam – našťastie si ju nechali ako relikviu. Vymenil som ju šikovne za papek, aby sa náhodou nespustil alarm alebo dáka kamenná guľa zo stropu . Poťažkal som ju, pľasol si ňou párkrát do dlane a náhlil sa do zadnej časti, pretože zvuky a vzlyky “dámičky v nesnázích” boli už oveľa intenzívnejšie. A tam, na veľkom stole digitálnej rulety sedel ten obtlstlý nácko – nový majiteľ – so spustenými nohavicami a medzi jeho nohami kľačala poloobnažená Pamela!

Zaostril som zrak, čo sa mi asi vďaka tomu nanovírusu zmenil temer na mačací a tak som v tme dokonale videl. Nazi si svojho červa – dobyvateľa márne honil na jej megakozách v roztrhnutom pracovnom tričku. Aj tak mu nestál, nepomohli ani mantry ako: “Na stáž!” a “Biela žila!”, či pískanie si gardistických melódií a tak podobne. Bol do toho tak zabratý, že si vôbec neuvedomil moju prítomnosť. Ona ale rozpoznala moju siluetu – ešteže mala v puse hlaveň pozláteného Walthera P-38 . (Aha, tak tu tá čertova relikvia skončila!) Musela ho akože fajčiť. Aj leštiť medzi melónmi, ktoré si pri tom tískala o seba.

Mohol som toho hoplofilika bacnúť rovno do jeho plešatej bravčovej lebene, no zrazu som dostal prapodivný, laškovný, až jakubiskovský fílink vigilantskej spravodlivosti: aby sa vinník utopil vo vlastnej “smole”. Dnes to už vnímam ako dočasné pomätenie zmyslov.

Prešiel som po špičkách do ďalšej časti herne – oproti rulete, kde boli ešte v osobitnej umakartovej búde skryté automaty. Neboli vypnuté, ale vhadzovať do nich mince bol holý nezmysel – dovtedy by asi už Pamele strčil pištoľ aj do dolných dierok a hrozilo, že ju “vystrieľa”.

Znova som použil diamantový zúbok, tentokrát na prekonanie zavretých dverí serverovne. Odmontoval som ním aj kryt servera. Netrvalo dlho a vystriekal som sa rovno do útrob jeho železnej maternice. Zrejme ma vyrajcoval pohľad cez pootvorené dvere a pomyslenie, že Pamelu sa ten violátor pokúša neúspešne zneuctiť…

Nanovírus zapracoval a spustil to, čo sa oveľa neskôr nazývalo “Súdnym večerom”. Bol to Julyn plán, ako sa pomstiť svetu a ľudstvu samotnému. Superkomputer jej vypočítal, že to urobím za ňu. Stala sa z nej virtuálna krutovládkyňa “Šodanna” (ale to už je iný cybersex-príbeh)…

Automaty v herni iskrili a vybuchovali, cinkotne a šuštotne vyvrhovali mince a bankovky do nich nahádzané, čo, samozrejme, prilákalo majiteľa, ktorý sa pokúšal o znásilnenie Pamelky pomocou “ruskej rulety”. Stál som skrytý v zákryte dverí, že ho konečne bacnem, no on začal šalieť a strieľal zo zlatej zbrane hlava-nehlaveň. Jedna zblúdilá strela zasiahla moju jedinú obranu – hliníkovú pálku a druhá ma škrabla o čelo. Zamdlel som a len v hmlách videl, ako nastal záblesk bieleho svetla a kotltkár sa rozpadal na pixely. Otrel som si čelo a pozrel sa na svoju zakrvavenú ruku. Tá sa tiež roz-pixelovávala… Začul som len digitalizovaný ženský hlas: “Bol si dobrý, predobrý hacker!”

Končeky na výber podľa gusta čitateľa:

1.) To čo sa udialo v Buickali sa udialo v celej sieti herní a kasín Programu Terezín. Majitelia boli nútení vyplatiť všetky výhry a pokryť straty toho večera. Licenciu na herňu v Buickali preto “za 33 €ur” vrátili Pamelinmu otcovi. On jej definitívne predal remeslo, ale ona už nechcela prevádzkovať “kamenné kasíno”. Predala zlatú vojnovú relikviu a odišla do Kalifornie, kde si na pláži s jedným plavčíkom, jej novým frajerom Mitchom otvorila záchrannú službu.

2.) V roku 2259 objavila terranská letka vedená samotným J. Sirideainom na okraji sústavy Epsilon Centauri opustenú planétku Xex s pozostatkami z temnej Šodaninnej éry. Po zostupe na povrch planéty výsadok prišiel do krížovej paľby s akýmisi pavúkovitými tvormi. Pri ich vivisekcii na palube vesmírnej stanice “5. Neviestka babylonská” boli v ich útrobách objavené ľudské pozostatky. Ukázalo sa, že ide o korpulentnejšieho človeka z roku 2019. Jeho pozostatky – podľa pitevnej správy palubného primára MUDr. Frankelina- v tráviacom trakte týchto tvorov “vegetovali” a paradoxne cítili “ukrutnú” bolesť cirka 240 rokov. Našla sa aj časť anusu, ktorá bola pravdepodobne brutálne poškodená znásilnením. Doktor samotný kvôli ďalším výskumným účelom pozostatky neznámeho ponechal v tomto vegetatívnom stave bez podania anestetík, minimálne do roku 2281.

3.) Ležal som úplne nahý, až na kožu, na studenej kamennej dlážke, vystlanej posratou, vyvanutou slamou. Niekde na konci temnej kobky, za mrežami mojej cely zaštekal pes. Z tmavého rohu mojej bezútešnej hrobky sa ozvalo ťažké zacinkanie hrdzavých okov. Starecký, vyšinuto znejúci hlas na mňa prehovoril francúzsky: “Je vous souhaite la bienvenue au château de Kotrtstein. C’est fantastique ici: bien que nous ayons des rats pour le dîner, heureusement elle vient tous les jours et tous les soirs! Voluptueux Elle – Louve de ĽSS!” Neskôr sa mi šibnutý staroch predstavil ako “Markýz” a merde – zistil som, že “esemko” nie je mojím “šialkom kávy”. Rozhodol som sa z hradu utiecť, ale to už je naozaj iný príbeh…