Vždy som sníval o krásnych chvíľkach v prítomnosti krásnej ženy s dlhými nohami. Možno dve alebo tri boli v mojich snoch a striedali sa. Ale to boli len sny.
Raz som šiel na služobku mimo domov. Hotel som si zaistil vopred, nerád hľadám hotel na mieste, kde to nepoznám. Mám svoj štandard a nerád by som bol sklamaný. Ubytoval som sa a šiel na večeru do reštaurácie.
V reštike vládla pohoda, tichá hudba, pár hostí pilo, zrejme po večeri a bavili sa. Čašník bol mladý a sympatický muž, ktorý mal jasný prehľad. Vedel, kedy je najvhodnejšia chvíľa prísť k stolu a ponúknuť jedlo alebo nápoje. Dal som si ľahkú večeru a pohár bieleho vína. Keď som dojedol večeru, pohodlne som sa usadil v kresle a odrazu… Pri vedľajšom stole vidím ženu mojich snov. Sedela kúsok bokom, takže pohľad na ňu spočíval v tom, že som sa musel pootočiť v kresle. Na prvý pohľad bolo zrejmé, prečo a kam pozerám.
Usmiala sa a zdvihla pohár na symbolický prípitok. Prikývla a odpila si. Opätoval som virtuálne štrngnutie a tiež som odpil.
„Ty vole, veď to je…“ preletelo mi hlavou.
Na koho asi čaká? Čo tu robí sama? Musím sa ovládať, lebo ak príde jej priateľ, tak neviem, ako by to dopadlo. Nepatrím k mužom, na ktorých sa ženy lepia. Mám len dve ozajstné lásky, ľavú a pravú ruku. Som takmer panic. Raz som sa bozkával so ženou, ale to sa asi neráta.
„Môžem si prisadnúť?“
Bol som v rozpakoch a aj keď som chcel, nešlo to. Hlas nevychádzal, tak som len prikývol. Neviem, čo mám povedať, ako sa mám chovať? O čom sa s ňou mám baviť? Dopila pohár a položila ho na stôl.
Počujem to obrovské a dlhé ticho. To napätie by sa dalo krájať. Odpil som si a usmial som sa na ňu, teda skôr to bol len úškľabok.
„Veľa toho nenahovoríte, ťažký deň?“ spýtala sa.
„Mhm, aaa-no,“ kokcem.
Čašník-profesionál pochopil. Videl, že som v koncoch hneď na začiatku a pristúpil k stolu. Pohľad na prázdny pohár mi pomohol. Objednal som jej a napätie zo mňa spadlo. Čiastočne, ale predsa.
„Odkiaľ ste?“ pýtala sa a nečakala odpoveď. „Som z Trenčína, prišla som za kamarátkou, leží tu v nemocnici. Mala nehodu. Budem tu pár dní, vraj nič vážne a za pár dní ju pustia domov, tak sme sa dohodli, že ju rovno vezmem na chatu. To viete, babská jazda,“ smeje sa „vo dvojici“.
Počúval som ju, bola ukecaná a mne to vyhovovalo. Ani netuším, čo všetko vravela, bola tak krásna, že jediné, čo som dokázal, bolo počúvať a pozerať sa na ňu. Na jej krásne a dokonalé telo. Vyzliekal som ju očami a cítil som, ako sa vraciam do svojich snov. Avšak tentokrát to bol živý sen.
„Pôjdeme na izbu ?“
V sekunde som precitol zo sna.
„Kam? Prečo?“ pýtam sa zmätene nechápavo.
„Zatvárajú bar, je takmer polnoc a dobre sa mi s vami sedí. Ale ak vás nudím alebo ste unavený, pôjdeme spať.“
„Nie, nenudíte ma, rád vás počúvam. Tak objednám fľašku a pôjdeme? Viete, ak teda nemáte skoro ráno program. Ja aj tak nezaspím, keď som na hoteli.“
Ona má jednolôžkovú izbičku s jednou stoličkou Economy, tak som ju pozval do mojej izby. Žiadny luxus, ale dvojlôžková štandardná izba.
Prišli sme hore, našťastie som sa nevybalil, tak izba bola uprataná. Nalial som víno a posadili sme sa.
„Prepáč, môžem si odskočiť?“ spýtala sa a nevinne prešla na tykanie.
Usmial som sa a ona odišla. Myšlienky mi behali hlavou ako metro v špičke. Mráz mi behal po chrbte. Taká šanca. Čo môžem pokaziť? Vlastne ani nič. Ani ju nepoznám, takže maximalne mi strelí zaucho. Vidíme sa prvý raz a ak nebude súhlasiť, tak naposledy.
A čo by si robil ty, milý čitateľ?
Odrazu sa otvorili dvere. „Podáš mi uterák? Prosím.“
Samozrejme, skočil som k posteli, kde boli položené osušky a uteráky. Podal som jej oboje. Taktne som odvrátil hlavu, aby si nemyslela…
Počujem sprchu. To akože fakt? Sprchuje sa u mňa?
Vyšla len v osuške. Sadla si na posteľ a jemne sa vystrela. Osuška sa uvoľnila a prsia jej vyskočili. Nikdy som také niečo nevidel. Rozosmiala sa a ja som sa otočil, aby jej nebolo trápne.
„Človeče, si teplý? Nepáčim sa ti?“ Vstala a mokrá osuška zostala na posteli. Videl som naživo, niečo čo som doteraz videl v časopisoch, internete a v mojich snoch. Nohavice mi začali byť tesné.
„Ty si fakt buzerant?“ pýtala sa trochu naštvane.
To ma tak naštartovalo, že som po nej skočil a začal ju bozkávať. Bolo to nádherné. Prsia tvrdé ako futbalová lopta, telíčko opálené bez jediného bieleho miesta. A ona sa nebránila. Oddala sa mi. Myslím, že som bol fakt dobrý, vzdychala ako vo filme. Dotýkala sa ma všade. Keď som sa vyslobodil z trenírok, vzala ho do úst. Fajčila nádherne. Videl som hodiny porna, ale takú fajku nerobila žiadna herečka. Netrvalo to moc dlho, kým som začal pumpovať do jej sladkých úst moje sperma. Prhltla všetko. Bolo to nádherné. Než som opäť vzkriesil môj penis, tak sme sa chvíľu mazlili. Keď som opäť zmužnel, pretiahol som ju v každom kúte izby. Na podlahe, na sedačke, na stole… aj na balkóne. Bolo to niečo úžasné. Ďakoval som bohu za túto ženu. Prísť o panictvo s takouto ženou nemôže byť hriech, ale spasenie.
V sekunde som sa do nej zamiloval. Želal som si, aby sa toto nikdy neskončilo. Chcel som s ňou zostať do konca života.
Odrazu mi vraví, že je rada, že sme sa poznali. Nikdy s nikým nespala a dodnes bola panna. Ja som jej padol do oka. Nikdy nenašla toho pravého, pretože každý chcel iba sex. Páčim sa jej a chce byť so mnou.
Zahmlievalo sa mi pred očami. Šli na mňa mdloby. To nemôže byť pravda! Taká baba a čaká len na mňa? Všimla si, že sa strácam a začala ma bozkávať. Keď videla, že zaspávam, chcela ma prebrať. Trhala so mnou a kričala po mne, že ma miluje.
Otvoril som oči a z posledných síl „TIEŽ ŤA MILUJEM!“ som vykríkol.
Aké prekvapenie, keď som zbadal, že so mnou trasie čašník. Budím sa s tým, že o desiatej zatvára bar. Keď som vykríkol, takmer sa posral.
Zmätene sa obzerám a hľadám moju princeznú. Bol som tam sám s vystrašeným čašníkom. Pozeral na mňa ako na prízrak.
„Pane,“ vraví, „neviem, čo sa vám sníva, ale zaspal ste tu a ja som vás nechal. Ale už končím, mal by ste ísť na izbu.“ „Kde je?“ „Tu už nikto nie je. Všetci odišli.“
Odišiel som na izbu. Nechápal som, čo sa stalo. Ľahol som do postele a sníval o krásnom zážitku.
Ráno som ju stretol v reštaurácii. Usmial som sa a pozdravil som ju. Tvárila sa, že ma nepočuje a nepozná. Tvári sa, akoby sa nič nestalo. Keď som sa spýtal, ako sa vyspala a či nie je unavená, len zasypela „Daj si pohov, magor!“ a odišla k stolu, kde ju čakal svalovec.
Ktovie? Možno raz prežijem tento sen naozaj. Možno nebude taká krásna, ale bude ozajstná. Dovtedy sa vraciam domov k svojim dvom láskam – ĽAVEJ a PRAVEJ.
