Keď som prišla do fázy, kedy som bola totálna kurva, začala som vyhľadávať dobre platené, no fyzicky a psychicky veľmi náročné gang-bangy cez rôzne špecializované stránky ako diletanti.sk a súkromné weby, čo hľadali dobrovoľníčky. Bolo to minimálne s piatimi mužmi. Keď som sa potrundžila alebo som si zahulila, bola som schopná mať v pičke aj troch naraz a v análi ďalších dvoch. Takto zbehli aj 2-3 hodinky kozmickým tempom. To bolo fakt minimum a časom som bola tak sebadeštrukčná, že som chodila na párty, kde bolo 20 až 30 kancov (a ja s niekoľkými kolegyňami). Spoločné jazdy trvali aj celý víkend, temer nonstop.
Ale drogy a chľast (či zadarmo, či vo voľnom čase za vysoký profit z akcií) spolu s mojou narušenou psychikou spôsobili, že som už nechcela žiť nonstop. Už som vôbec nechcela žiť. Peňazí som mala fuckt dosť a tak som začala fajčiť krak zo sklenej fajky v tvare penisu. Sprvoti som si ho miešala s marihuanou a tabakom. Potom som kúrila už len čisté kryštály. Obyčajne – keď krakové opojenie vyprchalo – v strašných abstinenčných bolestiach som túžila po smrti ešte viac.
A tak som sa rozhodla vyfajčiť dózickú dávku. Moja závislosť bola veľmi silná a mala som rôzne halucinácie. Nadmerná dávka však spôsobila to, že som videla hviezdu, podobnú tej „BajtLahmskej“, čo svietila nad kopcom jedného sídliska Bazmeg City.
Ráno som sa nahá, celá prepotená, dosratá a došťatá prebudila na tvrdej drevenej posteli, zabalená v (už nie) bielej (asi) plachte. Vankúš na zátylku ma strašne tlačil, ako skala. Horko-ťažko som sa pozbierala a zdvihla, chtiac sa nahnúť z postele, aby som sa mohla ešte vyvracať. Na moje zdesenie som ležala nízko, pri dlažbe.
Neležala som v posteli, ale v drevenej truhle, čo mala namiesto vankúša tehlu. Nebola som zabalená v plachte, ale v posmrtnom rubáši. Vôkol mňa boli zapálené gigantické sviece, nado mnou zas visel krucifix a ešte podobizne Svätých. Miestnosť mala jedno jediné okienko, cez ktoré ale nešlo svetlo, iba vzduch. Bola mi zima ako v krypte.
Objala som si svoje nahé, alabastrové telo a triasla sa ako osika. Ale skôr od strachu. Kde to len som?!
Zrazu sa otvorili ťažké železné dvere s kľučkou len zvonku. Do miestnosti vstúpili dve postavy v čiernom s kapucňami na hlave. Do tvárí im nebolo vidieť, namiesto nich tam mali čierne diery. Vyzerali ako dve spektry. * Ale možno som len z absťáku mala „vlčiu hmlu“. Jedna – „hrôza“ – bola telnatá, nízka. Druhá – „bolesť“ – zasa chudá a vysoká. Ako nejaká temná paródia na Laurela a Hardyho.
Schytili ma pod pazuchy a vliekli čierno-čiernou tmou po studenej chodbe, lemovanej rovnakými železnými dverami, nevedno kam. Nebránila som sa vôbec, nemajúc ani štipku sily v mojom pretoxikovanom a vyčerpanom tele. Snáď by to ani nemalo zmysel. Vliekli ma sťa fúrie do Hádovej ríše.
Bez slova ma tie dve beztváré eumenidky odvliekli až do priestornejšej vykachličkovanej miestnosti, čo vyzerala ako márnica. Ale boli tam v jednom rade smradľavé latríny a v druhom zas koróziou prežraté kade na kúpanie. Priviazali ma s rozpaženými rukami k náprotivnej stene akýmisi predlhými ružencami.
Otočila som s veľkou námahou a bolesťou hlavu dozadu a videla, ako „bolesť“ pripravuje hadicu. „Hrôza“ zas otočila kohútikom a na mňa sa vystriekol silný prúd ľadovej vody. „Čistili“ ma ešte dlho po tom, ako sa mi sračky a zvratky dávno zmyli z môjho uboleného, skurveného tela. Rovnako silným, ba silnejším prúdom mi mierili aj na cecky, na anál a puču, až kým nezmodrali. Evidentne im to robilo dobre. Cítila som to v ich neviditeľných úsmevoch a nezvučných vzdychoch.
Dali mi nový, čistý rubáš a zavreli v cele. Bola vyprataná. Pribudol aj nápis vyrytý na stene. Modlitba. Ja a modliť sa… nikdy! Pánboh ma dávno opustil. Ľahla som si do truhly a snažila sa na nič nemyslieť. Zaspala som hladná, nedali mi nič jesť.
V noci ma chytil absťák. Horúčka zmietala celým mojim telom od čela až po piču. V blúznení som videla Jeho na kríži. Podišla som k Nemu a fajčila som Mu. Prebrala som sa zo sna na to, ako olizujem ramená a driek krucifixu, akoby to bol štvorpenístok. **
Prišla na mňa kolika. Znova som sa povracala a dosrala. Znova prišli tie dve spektry a znova ma mučili prúdom studenej vody. Tentokrát ma ale nepriviazali ružencami, ale na strappado a po ľadových škótskych strekoch mi tá chudá chudera s rukami Smrtky vytrhávala pičné chĺpky železnými štiepačkami.
Na stene cely pribudla druhá modlitba. Zobrala som horiacu sviecu a posvietila si na nečitateľný text. Musela som si kľaknúť, pretože končil až skoro pri dlažbe. Tentokrát som už dostala (asi) večeru – jednu hostiu a „štvorkuku“ omšového vína. Zapila som polku na suchú hostiu. Dnes boli halucinácie ešte intenzívnejšie: sňala som Ho z kríža, vylízala rany po klincoch ako suka a pripustila Ho do seba. Ako lubrikant som použila omšové.
„Nechcem, aby si spávala s mužmi, ale už len s anjelmi!“ šepkal mi, keď ma priviedol do multi-orgazmu.
Znova spotená ako myš som sa prebrala na dne truhly v mojej cele – s krucifixom v piči. Bol celý lepkavý od môjho koktejlu môjho sekrétu a vína. Po dennej alebo nočnej rutine detoxu (samozrejme, spojenej so škótskym kúpeľom a novinkou: pálením ochlpenia na mojom ohanbí sviecami) – to neviem presne povedať, lebo som v tej tmavej kutici, osvetlenej len svetlom sviec, stratila pojem o čas – som sa tentokrát už vážne a hĺbavo pomodlila všetky tri texty zo steny a ku skromnej večeri (doplnenej o med a strúčik cesnaku) tentokrát dostala aj ruženec.
Mrákoty som mala teraz skoro bdelé – sama som si začala ruženec obtáčať a pretáčať okolo pier, na jazyku a cmúľala ho v ústach. Navlhčeným od mojich horkých až vriacich slín som si ním omotala moje pevné prsia a mierne si ich škrtila domodrasta, až bradavky vyzerali ako zrejúce černice. Potom som ruženec použila ako perlové „gatky“ priškrťujúc si slabiny. Nakoniec ako venušine guličky.
Keďže guličky na ňom neboli nejako veľké, fajnejšie ma dráždil v zadných dvierkach. Zdalo sa mi ale, že dnes ma On opustil a tak som si musela vystačiť s Jeho podobizňou, čo visela na stene mojej neutešenej a chladnej cely. Ale ten chlad mi vykompenzovala moja horúca pišula, čo striekala sťa vriaci gejzír.
Onedlho, čím viac som sa modlila a onanovala v nábožnom opojení a keď ma „hrôza“ a „bolesť“ pri kúpaní už aj bičovali (inokedy som sa sebamrskala tzv. osemchvostou mačkou), ma začali navštevovať aj rôzne bytosti – všelijakí anjeli. Ako my On bol sľúbil.
A sestry začali cez malé okienko, čo slúžilo ako vetrák v mojej cele, čoraz častejšie a aktívnejšie načúvať. Zdalo sa mi, že ma oči na svätých obrázkoch nielen živo pozorovali, ale aj zaznamenávali, čo vystrájam…
Oči som im ale nezakrývala ani nezhasla plamenie sviec, aby ma dobre videli. Začala som si písať aj akýsi denníček – škriabala som ho nechtami na stenu. Len aby som moje žalárničky ešte viac naštvala, že mám skutočný, fyzický nadpozemsky orgazmický kontakt s „nebeskom“ – vďaka ich mučeniu.
Takto si pamätám jedného z anjelikov: objavil sa po mojej ľavici v telesnej podobe – nebol ani veľký ani malý. Ale prekrásny. Jeho tvár žiarivá celá horela a vlastne celý bol „horúci“ – vyžarovala z neho charizma a sila ako z plemenného leva či býka. Akiste Cherubín. Dokonalá, krásna, sexi bytosť.
V ruke si leštil svoju dlhú zlatú „kopiju“. Z horiaceho žaluďa mu odkvapkávalo svetlo. Vtláčal ju cez moju vagínu až do srdca, prepichujúc pri tom moje vnútornosti. Keď ju zo mňa vyťahoval, tak spolu s „drobkami“, zanechávajúc moje „vytunelované“ dutiny v obrovskom požiari. Bolesť bola taká veľká, až som sa z nej urobila.
Ten extatický bôľ bol tak sladký, že som chcela, nech nikdy neprestane. Keď mi to niekoľko dní nerobil, bola som celá bez seba. Zbožňovala som len myšlienku na to, kedy sa to znova stane. Vzrušenie a prudká extáza sa dostavovali už pri samotnej modlitbe. Kedykoľvek bolo pre Neho potešením (a ešte viac pre mňa, hoc aj nepripravenú) vrhnúť ma do tých hlbokých tranzov ohnivej extázy prostredníctvom Jeho Cheruba.
Tie nadzemské orgazmy ako eruptujúci vulkán otriasali základmi môjho tajomného väzenia na kopci jednoho sídliska Bazmeg City. Nakoniec sa múry temnice z mojich vyvrcholení silných ako Supernova samovznietili a zrútili do seba. Nevedno kam. Len ja som tu ostala, no už nikdy prázdna – tá spomienka ma energetizuje dodnes. A ja ďalej šukám ako zajko Zduricelko. Možno raz kvôli mne zrušia aj celibát.
* Z angl. „specter“ = ghost, spirit, čiže duch
** Od slova štvorlístok
Páči sa ti poviedka? Verím, že áno a že si si nielen z tejto, ale aj z ostatných ukážok na tomto webe urobil/a jasnú a spoľahlivú predstavu o tom, čo ťa čaká v kompletnej eKnihe. Tu kúpiš moje dielko „eKniha Radodajka – Reálne príbehy skutočnej slovenskej prostitútky“ za bezkonkurenčne najlepšiu cenu.
