Počas mojej kurevskej kariéry som sa stretávala aj s jedným psíčkarom Ludvíkom. Mám zvieratká rada (ale skôr tie ľudské mužského rodu: zajkov, prasiatka, žrebcov, býkov atď.), a tak som nemala nič proti jeho huskymu, čo mal oči ako vlk. Keď som chodila k Ludvíkovi na eskort, bola som však radšej, keď psiska počas našej milovačky zatváral na dvojbalkón, kde mal priestrannú búdu.
Raz som k Ludovi prišla v „mikrosukni“, úplne naostro. Vo dverách ma už slintavo vítali obaja. Pán bozkom a jeho pes strčením čumáka do môjho rozkroku. Keď som si ho v pomykove zakryla oboma rukami, pes mi vyskočil na hladko oholenú nôžku a začal ju „trtkať“. Môj amant sa len zasmial a za obojok ťahal huskáča na balkón. Nedobre však zavrel dvere, ale na to sme prišli až neskôr.
Bolo po milovačke a ja som sa šla pozrieť do veľkého zrkadla, ktoré bolo vlastne odsúvacími dverami do vstavaného šatníka. Mierne som sa predklonila a hodnú chvíľu si mancovala ostriekané kozičky pred zrkadlom. Vnímala som len seba a doznievajúcu rozkoš z koitu. Zavrela som na chvíľku oči a preberala si opätovne celý akt. Zrazu som na šušurke a potom v šušurke pocítila teplý jazyk. Bol ale nejaký dlhší a drsnejší. Náhle ktosi na mňa zozadu skočil ako na sučku. Bol to Anakin!
Skoro som vyskočila po strop. Pes na mňa štekol a škľabil sa, keď som ho zo seba striasla. Ludo sa z kúpeľne takisto škľabil. Hrozná „sranda“!
„Čo teraz, mojko?!“ bola som celá bez seba a cítila sa ako nejaká psia zoofilka.
„Nič to. Aký pán taký pes!“ zažartoval znova. „Umy sa a rozdáme si to ešte raz, ty moja čubča.“
Doma som rozmýšľala, ako mu túto srandičku opätovať. Keďže som s klientmi praktikovala aj bdsm a vyžívala sa v role dominy, načítala som si niečo o jeho istej roztopašnej forme. O tzv. dogplay.
Na byte som na Ludvíka hneď vyštekla: „A dávaj Anakinov obojok, ty nadržaný pes!“
Pred sexom som ho potom nútila chodiť štvornožky na vôdzke, štekať a psími očami prosiť, aby mi mohol lízať mačičku. Zapáčilo sa nám to obom.
Nakúpila som si rôzne pomôcky na roleplay prísnej chovateľky psov. Postupne sme začali praktizovať čoraz ponižujúcejšie formy. Raz si musel navliecť nákolenníky, aby sa vydržal dlhšie štvornožky motať a šúchať okolo svojej paničky. Nato som mu niekedy musela priviazať kotníky k stehnám. Nosil pri tom packy, aby sa ma nemohol dotýkať – veď pes predsa nemá ruky! Dráždila som ho škrabkaním po šiji, pod krkom a na slabinách svojou francúzskou manikúrou.
Z času na čas som mu nedovolila nič iné, ako vylízať mi pičku alebo som ho honila sťa bača ovčiakovi, aby mi bol verný. V takých chvíľach bolo fellatio najväčšou odmenou. Inokedy som mu k tomu ešte strčila do análu kolík, z ktorého trčala verná napodobenina psieho chvosta, aby mi jeho vrtením dal najavo, kedy chce na mňa priskočiť.
Nemohol používať ľudskú reč, iba psiu. Musel iba vrčať, lebo som mu dala do pusy roubík. Aby to bolo vernejšie, kúpila som mu dokonca aj koženú psiu masku. Ale vyzeral v nej ako nejaká paródia na dobermana.
Už vtedy som mu nepovedala inak ako Ludvik van Beethoven. Čiastočne podľa môjho obľúbeného psíčkárskeho filmu. Ja som sa zas dokonale stotožňovala s postavou kruto-hanebnej Cruelly De Vil zo 101 dalmatíncov…
Vyskúšali sme aj extrémnejšiu formu dogplay. Spočiatku veľmi opatrne, veď sme v bigotnej krajine. Väčšinou v noci alebo na opustených miestach sme začali Ludvíka chodiť venčiť s celou psou výbavičkou. Podľa mojej nálady a terénu či formy tréningu som si vyberala stále iné obojky, niekedy pohodlné, niekedy s kovovými ostňami a, samozrejme, vôdzky s rôznou dĺžkou. Podľa toho či som ho chcela nakrátko „pri nohe“ či nie.
Pri prechádzkach musel značkovať stromy. Keď ho niečo svrbelo, trel si tie miesta o kríky. Keď som ho pustila z vôdzky navoľno, cvičili sme aport. Za odmenu dostal, samozrejme, maškrtu vo forme mojej sladkej, šťavnatej pralinky.
Pomaly som sa začínala cítiť a predstavovať si, aké by to bolo, keby som ja bola skutočná sučka. A tak sme preniesli dogplay do ďalšieho štádia.
Medzitým ma však nahovorila jedna moja kamoška, amatérska fotografka a majiteľka pet-shopu, aby sme jej stáli ako modely na reklamnú kampaň. Chyba bola, že sme si to najprv skúšali nanečisto bez kostýmov a pár „civilných fotiek“ na vôdzke ušlo aj na sociálne siete. Suka jedna! Nemohla som ju už v mojom revíre viac trpieť!
Ďalšie štádium psíkohry spočívalo v tom, že som nám objednala z ebay kostýmy pripomínajúce plyšových maskotov na tzv. furplay. V zahraničí je to bežná forma cosplay a organizujú sa aj rôzne verejné stretnutia, či festivaly – aj bez sexuálneho podtónu. Tešili sme sa na to ako na Vianky.
Ako psík a sučička sme jebali nielen na byte, ale aj na balkóne v Anakinovej búde alebo počas našich prechádzok v prírode.
Raz bolo strašne horúco, klíma nestíhala a bola som z kožušinového kostýmu tak spotená, že som proste nemala náladu na pičopsíčkoviny. Zavrela som Ludvíka stále navlečeného do bernardínskeho prevleku pekne spolu s Anakinom na balkón. Darmo zavíjal, búchal a škriabal na balkónové dvere. Panička si četovala len tak ledabolo v sieťovanom bodystockingu s rôznymi veľkosťami očiek (najväčším na pičulke) s ďalšími psíkmi a počúvala pri tom škrabajúc si kožúšok na sluchadlách nasledovný playlist: „Who Let The Dogs Out“, „Ako malý psík“, „Náš malý pes Boby (stále dzeci robí)“, „Pes a mačka“, „Martha My Dear“, „Seamus The Dog“, „How Much Is That Doggie In The Window“, „I Love My Dog“, „What’s new Scooby Doo“ atď. Nepomáhalo to, prehlušoval hudbu.
„Keď nebudeš dobrý havino, dám ťa vykastrovať, Beethoven!“ vyštekla som ako polobesná fena. To bolo pre neho ako povel. Prehryzením sa zbavil paciek, čo mu bránili používať ruky a celou silou vytlačil balkónové dvere. Nervózne na mňa zavrčal a vyceril zuby.
„Chcem vodičku a kostičku!“ vybafol. Privalil ma na letisku ako nejaký mastif, pretočil na chrbát, zviazal mi ruky za chrbtom reťazovou vôdzkou, nasadil plyšovú psiu hlavu, do ritky mi strčil análny chvostík, vytiahol si z rázporku kostýmu pipíša a nadôvažok rýchlo nasadil návlek, čo napodobňoval psí kokot. Nastavil si ma na „psíka“. Najprv sa napojil mojej šťavičky a potom mi do kundy strčil psopipíša. Jebal ma ako skutočnú poslednú čubku z ulice. Do oboch dierok, kým mi nenaštekal do búdy.
Ale 101 šteniat sme našťastie nemali…
Páči sa ti poviedka? Verím, že áno a že si si nielen z tejto, ale aj z ostatných ukážok na tomto webe urobil/a jasnú a spoľahlivú predstavu o tom, čo ťa čaká v kompletnej eKnihe. Tu kúpiš moje dielko „eKniha Radodajka – Reálne príbehy skutočnej slovenskej prostitútky“ za bezkonkurenčne najlepšiu cenu.
