Jedného dňa som sa priateľkou vybral do mesta. Len tak, na nákupy alebo skôr pokochať oči. Mal som niečo okolo 20, takže ani peňazí veľa nebolo – ale zato ideálov, že by sa ani na kamión nezmestili.
Boli sme spolu veľmi krátko, tak sme sa spoznávali a rozprávali sa o sebe.
„Počuj, a aký jazyk to teda ovládaš?“ pýtam sa.
„No, viem dobre nemecky, taliansky a pár viet po srbsky.“
Ach, tá je úžasná. A ja ani po slovensky. Úžasné akú mám super babenku. Zrazu niekto na mňa: „Preparati dove si trova il tuo centro?“
„Čo chceš?“ pýtam sa nechápavo a chlapík zopakoval.
„Ty si vravela taliansky?“ pýtam sa ešte raz. „Áno, viem.“
„Tak tu sa realizuj, niečo chce a neviem čo.“
No tá ale spustila, boli štyria, cca 30-roční. „Vraví, že hľadajú centrum a my tam ideme, tak som im povedala, nech idú s nami.“ No, to bude rande – so štyrmi „makarónmi“, že som nedržal hubu.
Keď sme prišli do centra, pozvali nás na obed. Rázne som to odmietol a rozišli sme sa.
Keď sme niečo pojedli, v obchode nás opäť prepadli s krikom, aký dokážu len oni. A už mojej frajerke dávali do rúk parfum tak za 1500 korún (cca € 50 – poznámka editora). Urazilo ma to. Vraj hľadajú nejaký hotel a chcú poradiť, a toto je darček, že sme im pomohli a pomôžeme.
„Sakra, veď je to náš víkend!“
„No a? Sú tu prvý raz, tak im poradíme a je to.“
Samozrejme, ubytovali sa niekde na opačnom konci mesta. Avšak večer dorazili do nášho hotela. Nezamýšľal som sa, ako nás našli, ale pokazili mi večer. Pozvánka na večeru. Utrpenie, ten bordel čo dokázali narobiť v reštaurácii: nedojedená, hádzali po sebe chlieb, soľ, koreničky… Víno na obruse… Nevraviac o tom, že mľaskali revali a ja jediný som im nič nerozumel.
Na druhý deň ešte len 8:00 zvoní hotelový telefón.
„Áno,“ vravím rozospaným hlasom.
„Pane, na recepcii máte návštevu.“
„KOHO!?“
„Neviem, ale pýtajú si vašu partnerku, vraj im pomôže.“
Samozrejme. Hotel kde bývali bol vraj plný a druhú noc museli ísť inde. Haha. Vyhodili ich alebo neviem čo, chceli mi pokaziť víkend.
Priateľka, samozrejme, vybavila izbu v našom hoteli. Čo ma dosť naštvalo, ale… Po ubytovaní sme mali vlastný program a sľúbili sme si, že už žiadny Talian. Večer sme si dali sprchu a ja som sa zaboril do jej voňavého rozkroku. Keď som cítil, ako sa vlní od rozkoše, prišla „facka“.
BUM,BUM, BUM na dvere. A nejaké slová po taliansky. Otvorila v župane a niečo im vravela. Vraj voľačo potrebujú poradiť a hneď je späť. Prišla po vyše dvoch hodinách. Vraj chceli ísť niekam, tak im vysvetľovala cestu…
Na ďalší deň som sa rozhodol, že pôjdem vybaviť niečo špeciálne pre nás a nechcel som, aby to videla. Požiadal som ju, aby ma počkala na izbe. Avšak už pri dverách… Talian. Vraj ma odvezie, veď sme na nich milí.
Okej, odviezli ma, ale keď som sa vrátil, bolo po víkende. Zatvorili sa dvere ich auta a moja polovička zostala tam, pochopil som. Nešiel som nikam, ale vrátil sa do hotela. Samozrejme, nebola tam.
Na druhý deň som však cítil potrebu, ísť si všetko vysvetliť. Nebolo čo, sedela na posteli a prisahala, že s nimi nič nemá a nemala. Vraj ich odviedla do nočného klubu. Recepčná mi však povedala, že prišli spolu nad ránom, tak som jej neveril. Nakoniec priznala, že ich zobrala ešte do jedného, kde bola štetka s jazvou.
Avšak po tej noci…
